Reťazec situácií, ktoré väčšina ľudí neznáša. Pre mňa majú vôňu domova. Batožina na vozíkoch, hrkotanie koliesok na kufríkoch príručnej batožiny. Ešte aj predražená letisková káva má chuť dobrodružstva. Rad na check-ine a rozjímanie nad tým, kto asi kam ide. Rodinky na letné pobytové destinácie, deti s ružovými kufríkmi, backpackeri s podobne zababraným ruksakom, ako mám ja, vystrojení outdooristi v trekingovej obuvi a goratexe, manažéri v oblekoch a kravatách na prioritnom check-ine...

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pamätám si to presne. Sedím u otca v kancelárii a pozerám si trojhodinovú videopásku plnú klipov. Je druhá polovica osemdesiatych rokov, speváci majú strašné účesy, všetko rozmazané a ružové, romantické... Keď tu zrazu sa na roztrasenej, stokrát prehratej páske objaví trojica chalanov.

Mal som tú česť, že sme sa s Dežom Ursinym párkrát stretli aj osobne. Nikdy sme sa nezhovárali, vždy sme sa len videli (teda ja jeho) a pozdravili (vždy akosi placho). Napríklad na koncerte v Prahe, či v Dome zvuku na Kolibe, v deň, keď donahrával Príbeh a ja som náhodou nahrával hneď po ňom. Pre zvukára Juraja Solana, ktorý robí taký mäkký zvuk ako stvorený do Ursinyho hudby, to musel byť riadny skok...

Všeobecne prijímaný názor hovorí: Všetko je v prdeli. Kam sa človek pozrie, samá zlodejina a korupcia, veriť sa nedá fakt nikomu. Nespokojných pribúda úmerne blahobytu a rozširovaniu sociálnych istôt, úmerne dlhému obdobiu bez vojny, úmerne naplneným snom o živote bez kurately jednej politickej strany atď. Iste, udržať v chode náročný životný štandard, obstáť v súťaži o uznanie v podmienkach tvrdej konkurencie, cestovať, byť videný, mať, žrať a piť do sýtosti nie je jednoduché.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.

Ak by som si mal vybrať slovenskú osobnosť 20.storočia, nebol by to ani Štefánik, ani Hlinka, ale Vladimír Jukl. To, že bol menej známy, je jedna z jeho kľúčových kvalít.

Najnovší film fínskeho filmového veľmajstra Akiho Kaurismäkiho La Havre sa premieta s najnovšou slovenskou animovanou snímkou Posledný autobus. Zas raz tak máme možnosť v distribúcii vidieť aj niečo kratšie a nie hrané.

Zaujímalo by ma, kto prvý vymyslel biciu súpravu, tradične pozostávajúcu z kopáku, rytmičáka, prechodov, kotla, hajtky a činelov. Nechce sa mi hľadať to na internete, veď nepíšem encyklopédiu, v každom prípade to bol génius na pohľadanie. Sprvoti musel jeho vynález spôsobovať v muzikantských kruhoch hrôzu, odborový zväz bubeníkov určite vyhlásil minimálne výstražný štrajk – predtým bol činelista činelistom, na kopák sa udieralo rukou, na rytmičák hral ďalší člen, veď to ešte vidno v orchestroch vážnej hudby.

Mohlo imperiálne Španielsko na vrchole moci dobyť a podmaniť si Čínu? Ako si plány na podmanenie predstavovali samotní Španieli, prečo k tomu nikdy nedošlo a aké dôsledky to malo pre Čínu a Západ? Píše Lord Hugh Thomas.