Žijeme čudný rok 2014. Napriek vysokej miere bezpečia a prosperity zažívame v slobodnom svete ústup liberálnej demokracie. Súvisí so stratou dôvery vo vlastné sily, ktorá je jeho hybnou silou, s deformáciami a fatálnym porušovaním vlastných pravidiel, s opakujúcimi sa krízami, tendenciou k rozpadu jednotlivých štátov. Zároveň vidíme brutálny nárast hrubého násilia v moslimskom svete, biedy v Afrike a na druhej strane ekonomický vzostup autokratických ázijských štátov.

Včera večer. Vlastne nie: tohto roku, skôr tak. V máji tohto roku, presnejšie: 22. mája tohto roku uplynulo 140 rokov od istej hudobnej aj kultúrnej (par ecellence) udalosti. No a včera večer dostali nadšenci hudby, kultúry, dejín, Európy, dejín Európy, spomienok, budúcnosti, mierovej budúcnosti a ešte nadšenci mnohých iných vecí možnosť prežiť niečo podobné. Nanovo a naplno. V bruselskej bazilike Koekelberg vyvrcholil záverečným koncertom (v prítomnosti belgického kráľovského páru) projekt Tisíc hlasov za mier, v rámci veľkého multikultúrneho Festival van Vlaanderen Brussel.

Film Sovia rieka z roku 1962 vznikol podľa novely amerického prozaika Ambrosa Bierca, nasledovníka Edgara Allana Poa. Napísal ju v roku 1890 a je fascinujúcim príbehom o okamihu tajomstva medzi životom a smrťou. Tajomstvo je ťažká téma a tajomstvo narodenia a smrti jedna z najťažších. Myslím aj na tajomstvo nepoškvrneného počatia, ktoré má od Biblie cez Michela de Montaigna, Jeana-Jacqua Rousseaua, Heinricha von Kleista až po Dušana Mitanu množstvo odtieňov. A myslím na tajomstvo smrti, na ten kratučký okamih, keď sa už človek nepohybuje medzi životom a smrťou, ale smeruje k smrti. Záhada je na hranici medzi.

Zámorské klziská v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia boli plné bitkárov. Broad Street Bullies alebo Big Bad Bruins boli v podstate gangy na korčuliach.

Obaja začínali v Británii na konci osemdesiatych rokov. Ovplyvnili niekoľko hudobných scén, súčasnú generáciu hudobníkov a spôsob, akým konzumujeme inteligentnú hudbu. Kým od Aphexa Twina sme očakávali novú nahrávku niekoľko rokov, o tej od Thoma Yorka sme ani len nerozmýšľali. Kam sa teda posunuli títo hudobní mágovia?

Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.

Od vypuknutia dáždnikových protestov v Hongkongu myslím na jednu vec. Čo si asi teraz myslia ľudia z Tiananmen z roku 1989?

Milí priatelia, neodôvodnený principiálny nesúhlas má svoje veľké čaro. Je postavený čisto na emóciách. Funguje ako vynikajúca provokácia. Nemá logiku, nepočúva argumenty. Jednoducho nesúhlasí a v tom nesúhlasení ide do krajnosti a za každých okolností. Majsterkou neodôvodneného radostného nesúhlasu je naša mama. Učiteľka, vytrénovaná dlhými rokmi handrkovania sa s fafrnkami, je pripravená nesúhlasiť hocikedy, hocikde s hocikým a s hocičím.

Ako novinár v Rádiu Slobodná Európa sa venoval najmä Rusku. Keď ho ovládol Putin, Rusko ho prestalo zaujímať. Roky sa potom zaoberal konfliktom v bývalej Juhoslávii. Dnes ho najviac zaujíma to, čo sa deje v strednej Európe. Milan Nič.