Nikdy bych nevěřil, že se opět vrátí. Oni, místodržitelé nehybné moci, historičtí deterministé a budovatelé z povolání, kteří nás už kdysi v jiném světě tolik natrápili. „Budují novou identitu a pašují dějinami své kolektivní já, vtlačují se do ní, ztotožňují ji s tím, co už mají – status quo – a tvrdí tautologicky, co nejsme my, to neexistuje, ba co hůř, ani být nesmí a nebude.“ Takhle to o nich kdysi napsal nedávno zesnulý básník a můj dávný mentor, učitel a kolega, Jiří Gruša.

Je to zvyčajný obrázok. Ak pri stole sedia iba chlapi a vedú husté reči, je len otázka času, kým pred jedným z nich alebo rovno pred všetkými pristane hora surového mäsa. Poriadny, nefalšovaný tatarák.

Keď predčasnými voľbami v roku 2006 skončila druhá Dzurindova vláda, bolo to len pár mesiacov pred riadnym termínom. Napriek tomu po nej vtedy zostali nedokončené veci. Jedným z najvypuklejších príkladov bolo zastavenie plánovanej privatizácie železničného Carga a bratislavského letiska. Nový premiér Fico síce tvrdil, že fráza „štát je zlý vlastník“ patrí akurát do „neoliberálnych brožúrok“, lenže vývoj nasledujúcich rokov dal brožúrkam za pravdu.

„Som si istý, že euro nás dotlačí k zavedeniu nových nástrojov hospodárskej politiky. Zatiaľ je ich zavedenie politicky nepriechodné. No jedného dňa príde kríza a tieto nové nástroje budú prijaté.” Takto prorocky predpovedal budúci vývoj v decembri 2001 Romano Prodi, vtedajší predseda Európskej komisie.

Tvrdí, že trh potrebuje svedomie. Zároveň volá po takom sociálnom systéme, ktorý si štáty môžu dovoliť. S rozvíjajúcimi sa ekonomikami treba podľa neho viac rátať, no budúcnosť vlastnej krajiny ho napĺňa pesimizmom. Britský ekonóm Ian Scott.

Niekedy si v tých našich novinách, kde je vekový priemer okolo dvadsaťpäť rokov, pripadám vážne starý. Mnohí moji kolegovia, čo pred pár rokmi dokončili vysokú školu, alebo ani to nie, sa len nechápavo usmievajú, keď im vykladám o zážitkoch z vojny o Náhorný Karabach, týždennej vojne o Slovinsko a podobne. Asi najviac neveriaco sa však v poslednom čase zatvárili, keď som začal spomínať na jednu zo svojich služobných ciest, ktorú som absolvoval s Alexandrom Dubčekom.

Taliansky spolupracovník .týždňa Matteo Fagotto sa vrátil do Egypta, ktorého po páde Mubarakovho režimu čakali prvé slobodné parlamentné voľby, no hnev demonštrantov pokračuje. Ich terčom je v súčasnosti armáda, podľa nich pokračovateľ bývalého režimu.

Na jeseň sa objavila vo vysielaní Slovenskej televízie nová relácia A3UM, ktorá určite nemá ambíciu osloviť široké publikum ani lámať rekordy na peoplemetroch. Napriek tomu je fajn, že tu je. Kopíruje totiž dôležitý trend v spoločnosti – zvyšujúci sa záujem o kvalitnú architektúru a dizajn.

V léčebnách dlouhodobě nemocných je prý průměrná šance na dožití osmdesát dnů. V horizontu těchto dnů pacienti umírají na dehydrataci anebo podvýživu. Mám tyto informace od člověka, který situaci zná z první ruky. Drtivá většina lidí u nás umírá mimo domov – na interních odděleních špitálů, v domech seniorů, v hospicech a na LDN-kách.

Suverénnemu víťazovi volieb zrejme ešte chvíľu vydrží pekný imidž aj štátnický tón. Žiaľ, námietke skeptikov, že ide iba o umeleckú fasádu, dáva za pravdu menoslov ministrov druhej vlády Roberta Fica. Ten je prvým veľkým sklamaním po voľbách.