Zinka, Lujza a Jurko. Tri z deväťtisíc detí vo veku do siedmich rokov na Slovensku, ktoré majú viacnásobné postihnutie, mentálne aj fyzické. O  bolesti ich rodičov vieme toho málo. A pritom naliehavo potrebujú pomoc. Štát im ju zatiaľ neposkytuje.

Časť verejnosti vníma pochod za život kriticky, niekedy až veľmi kriticky. Liberáli nechápu, načo také veľké haló, keď počet interrupcií klesá. Snaha chrániť ľudský život v jeho začiatkoch im pripadá ako morálny fetiš. Veď by bolo absurdné, aby zhluk buniek prevážil utrpenie žien, ktoré si nemôžu dovoliť dokončiť tehotenstvo. Nie preto, že deti nechcú, ale preto, že sa nemôžu o ne postarať: lebo boli znásilnené, lebo živoria na hraniciach chudoby a prežitia, lebo im chýbalo vzdelanie, na ktoré mali právo a otehotneli príliš mladé... Ľavici prekáža Katolícka cirkev.

Dvadsaťštyri zastávok MHD v Bratislave je zamorených hustým, zvukovým smogom. Hrá na nich rádio. Štyridsiatky na teplomeri, do šialenstva nechýba veľa. Klinec do rakvy vám zatlčie Marika alebo Jožo. Však viete, ktorí. Mesto v spolupráci s Dopravným podnikom sa rozhodlo zbaviť občanov posledných zvyškov osobnej slobody a na voľnom priestranstve im búši do hláv rádiové splašky.

Mám skvelú správu pre večných frfľošov, kverulantov a tých, čo radi bedákajú a lamentujú. Konečne sa môžu obrátiť na tú správnu adresu, ak im na tomto svete niečo prekáža alebo lezie na nervy. Už je to jasné. Za všetko totiž môže sezam!

Popri mnohých vzácnych priateľoch, ktorých som stretol na svojej ceste, nazberal som aj veľa priateľských psov. Teda, ony si našli mňa. Najprv na mňa zaštekajú, zavrčia, poviem im pár slov, však aj chudák pes je len človek – a sme priatelia.

Vo väčšine krajín sú dnes vyrovnané rozpočty len spomienkou z dávnej minulosti. Všetky vlády sa momentálne správajú viac či menej keynesiánsky. Čo by im na to povedal sám Keynes?

Tvrdí, že o hudbe by sa nemalo hovoriť, mala by sa hrať, ale sám by o nej dokázal rozprávať hodiny. Nie je Róm, ale málokto rozumie rómskej duši na Slovensku tak ako on. Tvrdí, že Rómom by pomohla hudba. „Dajte im do ruky gitaru a je koniec,” hovorí hudobník a zabávač Marián Čekovský.

Vždy mi je to hlúpe, keď sklápam tú opierku hore a idem si cez dve sedačky v kupé natiahnuť nohy. Teda, ak na tej tretej niekto sedí. Ja si vlastne s týmto zámerom už vyberám kupé. Idem uličkou a skúmavo pozerám, kto kde sedí, pričom počet ľudí v kupé vôbec nie je rozhodujúci. Samozrejme, keby tam bolo prázdne kupé, už som v ňom rozfláknutá cez tri sedačky, svetlo zhasnuté, záclonka zastretá, kabelka pod hlavou a spím. To je však málokedy, a tak pozorne odhadujem ľudí. Na čo myslia? Čo sú asi zač? Bude im prekážať, ak si okamžite vyklopím opierku pre spolusediaceho hore a rozvalím sa cez dve sedačky?

Navzdory faktu, že dominantnou skupinou hráčov videohier sú skutočne muži medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, akosi to veľmi nevidno. V mainstreame takmer vôbec, a dokonca aj v špecializovaných médiách, pre ktoré sú videohry stredom sveta, dávajú o sebe v diskusiách vedieť predovšetkým šarvanci o desať, pätnásť, dvadsať rokov mladší. Akoby sa dospelí muži, holdujúci videohrám aj v zrelom veku, za toto svoje hoby skutočne hanbili. Alebo sa tým nepotrebujú pýšiť, veď vedia svoje, alebo je im nejaké búranie predsudkov celkom ľahostajné. Kto nechce hrajúceho sa dospelého pochopiť, pre toho je každé vysvetľovanie nedostatočné a kto ho chápe, pravdepodobne sa hrá tiež. Prípadne by sa hral, ale ešte nenabral odvahu.

Zapípa vám email. Vy však nevytiahnete mobil, iba sa pozriete na zápästie a prečítate si správu z hodiniek. Podobná scéna sa nemusí odohrať iba v Jamesovi Bondovi. Ak ste jeden zo stotisíc majiteľov hodiniek Pebble, môžete si vyskúšať budúcnosť.