Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Východ je riedidlo

.peter Bálik .časopis .rozhovor

Tvrdí, že o hudbe by sa nemalo hovoriť, mala by sa hrať, ale sám by o nej dokázal rozprávať hodiny. Nie je Róm, ale málokto rozumie rómskej duši na Slovensku tak ako on. Tvrdí, že Rómom by pomohla hudba. „Dajte im do ruky gitaru a je koniec,” hovorí hudobník a zabávač Marián Čekovský.

.pochádzate z hudobníckej rodiny. Aké to bolo, vyrastať v dome, kde dieťa ustavične zakopáva o hudobné nástroje?
Nezakopával som, mňa vždy lákali. Rýchlo som zistil, že hudba sa dá robiť zo všetkého, čoho som sa dotkol. Tak som do všetkého ťukal a búchal. Rodičia mali možnosť hrať v zahraničí, my sme zostávali so sestrou doma sami, čo bolo kruté. Bola to daň, ktorá sa na mne podpísala a dodnes tým niekde vnútri trpím.

.ale zároveň bolo domáce prostredie asi inšpirujúce.
Skôr som si všímal hudobníkov, ktorí k nám chodili na skúšky. Sedeli pri stole a spievali vokály, texty, písali sa noty. Potom som ich videl skúšať v bare niekde v Bardejovských Kúpeľoch alebo v Tatrách. Samotnú produkciu som už nevidel, pretože som musel ísť spať. Náš život bola hotelová chodba a sliedenie, ako naši hrajú. Keď nás načapala mama, bol krik. To bol náš svet. Muzika bola naše náboženstvo. Všade hudba, za každých okolností.  Aj keď išiel nejaký film v televízii, tak sme si hovorili, vidíš, aká pekná hudba! Keď otec tragicky zomrel, na pohrebe som si všimol, koľko mal priateľov. Aj vtedy sme počúvali hudbu.

.takže automaticky ste šli na konzervatórium.  ˇ
Najprv som šiel na gymnázium, kde som vydržal dva roky, potom som prešiel na konzervatórium. Moja sestra šla po gymnáziu na VŠMU, a potom študovala v Londýne. Ja som chcel hrať, cítil som potrebu byť v nejakej skupine. Chcel som mať pocit, že hudbu skutočne robím, chcel som zistiť, aké to je v tíme, kde hrajú dva nástroje pohromade. Tak vznikali rôzne kapely, napríklad Opri si ma tuto, čo bola jedna z mojich skupín na konzervatóriu. Ale popri hudbe som  študoval aj herectvo, pretože som nechcel byť len muzikant, hľadal som väčšiu slobodu v tvorbe. Nechcel som sa učiť len komponovanie, pretože to bola pre mňa totálne prirodzená vec. Ako keď niekto povie obyčajnú vetu alebo namaľuje obraz. Vedel som, že keď človek nemá bariéry, svet mu ponúka nekonečné spektrum možností. Tak som si vybral aj herectvo, lebo všetko nemôže povedať len hudba. Čiže vybral som si aj obraz, aj zvuk. (Smiech.)

.ako sa pozerá vaša sestra, ktorá  skladá vážnu hudbu, na vaše srandičky a na vašu popmusic?
Srandičky a popmusic sú súčasťou jedného veľkého celku. So sestrou si stále vymieňame genetické informácie, často sa jej pýtam, či sa jej páči ten, alebo ten, lebo ona má prehľad, čo je v hudbe veľmi dôležité. S nikým si tak nerozumiem viac ako s tým, s ktorým som vyrastal v jednej detskej izbe. Hrali sme spolu na klavíri, obaja sme museli podstúpiť rovnaký teror zo strany našej mamy, ktorá kričala, že musím hrať to, čo je v notách. Sestra to mala nacvičené, ale ja som si chcel vymýšľať vlastné skladby. Ale to sa nedalo, lebo na hudobnej treba vykazovať isté výsledky. Tvrdohlavo som bojoval, a keďže som v znamení barana, podarilo sa mi to. Aj svojim deťom nechávam slobodu v tvorbe, pretože nie je nič krajšie ako sloboda pri tvorbe. Problém je, keď máte slobody priveľa, lebo zabudnete, že je dôležité mať aj kotvu, ktorá vás drží pri zemi. Umelci majú tendenciu vyletieť tak vysoko, že sa potom nemusia vrátiť. Preto si musia nájsť dobré ženy. Moja sestra je pre mňa veľmi dôležitá bytosť, pretože ako žena za hudobným nástrojom chápe hudbu úplne inak ako muži. Iným, ženským filtrom. Preto hovorím mojim muzikantom, že občas treba mať v kapele aj ženy, ktoré majú úžasný dar cítiť hudbu z iného pohľadu. Moja sestra je so mnou spokojná a smeje sa na mojich srandách, mnohé vznikli práve na hudobnej škole, kam sme chodili spolu ako deti. Máme spoločné zážitky.

.vy ste sa najprv presadili ako hudobník. Málokto vie, že ste boli v prvej zostave skupiny No Name, ktorí sa preslávili...
...až po mojom odchode. Trošku som ich brzdil. (Smiech.) Odišiel som do Free Faces. Šeban, Rózsa, Buntaj – som veľmi šťastný, že som túto kapelu mohol osobne zažiť. Vďaka Oskarovi Rózsovi, ktorý mi dal ako malému chlapcovi lano, aby som šiel hrať k nim. Oskar miluje hudbu tak ako ja, je jeho náboženstvom.

.trochu bizarný skok z popových No Name do alternatívych Free Faces, nie?
Ja som nevidel žiadne štýlové bariéry, len to, že Free Faces brali hudbu vážne a hlavne ju hrali. Keď sa o hudbe veľa rozpráva, je to podozrivé. V No Name sa rozprávalo až príliš veľa. Pochopil som, že o hudbe sa nemá čo hovoriť. Rozprávať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Slávna stará veta.

.čo ste robili potom?
Nikdy som nemal záujem byť členom jednej kapely. Chcel som byť štúdiovým hráčom, ktorý sa stretáva s rôznymi druhmi hudby. S Henrym Tóthom a Marekom Minárikom sme nahrali platňu, ktorá mala úspech aj v zahraničí. Nahrával som s Jurajom Burianom alebo Danom Gladishom, s ktorým som bol predskokanom Jethro Tull alebo Joea Cockera. Naberal som informácie, ktoré by mi škola nikdy nedala. Z backstagu som sledoval slávnych hudobníkov a študoval som energiu, ktorá z nich vyžarovala. Študoval som basistu, prečo hrá to, čo hrá. Pomohli mi, že som hral s Henrym, s ktorým som začal skladať hudbu. Nedala sa síce predať, džez nie je predajný artikel, ale nepripadalo mi to dôležité. Keď niekto začne hrať, dejú sa zázraky. Začal som písať hudbu do filmov a divadiel, kde som zužitkoval školu, ktorú som študoval. Potom som hral s IMT Smile, s ktorými som nahral hit Myslím, že môže byť. Bolo toho skutočne dosť.

.vy ste dosť rozlietaný človek...
Nudilo by ma zostať v jednom prúde. Je ťažké skrotiť svoju energiu, ale chcem sa podieľať na dobrej veci a hudba je dobrá vec. Zlá je vtedy, keď si človek neverí. Vtedy začne používať hudbu ako nástroj na dokazovanie si komplexov. Zažil som aj to. Ale nechcem menovať konkrétnych ľudí. Oni sa v tom spoznajú. Kto veľa cvičí, neznamená to, že toho aj veľa vie.

.hudba je pre vás posvätná, hrali by ste napríklad pre politickú stranu?
Boli obdobia, že to každý zvažoval. Teda, že to spraví a že sa na to rýchlo zabudne. Na všeličo sa zabudne, ale na toto sa nezabúda. Viem o tom, že som pomáhal človeku, ktorý v Košiciach kandidoval za primátora. Postavil som sa za niekoho, ale vidím, aká nekompromisná politika môže byť.

.pýtam sa preto, že IMT Smile napríklad hrali pre Radičovú a neskôr aj pre Fica, čo podľa mňa nebolo správne.
Ak v tom čase IMT Smile potrebovali zarobiť, tak asi vedeli, čo robia. Sú to piesne, ktoré im venovali, ale to, že boli použití, je veľmi silná nálepka, ktorá žiadnym acetónom nejde dole. Ani riedidlom. Nedá sa to zriediť. Za všetko si musíme niesť následky sami. Ivan Tásler je prchký človek, výbušný, ale je to génius. IMT Smile je výborná kapela, ďakujem im, že som ich mohol stretnúť. Je jedno, či hrajú pre tú, alebo inú stranu. Hlavné je, že hrajú a tvoria. Kreativita je pre mňa najdôležitejšia vec a Ivan je človek, od ktorého sa dá vždy niečo naučiť, podobne ako od Patrika Vrbovského čiže Rytmusa.

.ako to, že vy ako vyštudovaný hudobník ste boli kapelníkom koncertnej skupiny Kontrafaktu?
Rytmus je veľmi talentovaný chlapec. On je totiž narodený pod šťastnou hviezdou, takže môže byť, kým chce. A je na to patrične hrdý. Aj takých ľudí treba. Mám ho veľmi rád. Je to človek talentovaný, kreatívny a najmä vtipný, čo je pre mňa cenné.

.pritom Tásler s Rytmusom mali dávnejšie konflikt.
Je mi to jedno. Nech si to riešia medzi sebou. Jedného aj druhého si vážim.

.otočme list. Vy ste boli vtiahnutí do košického projektu Európskeho hlavného mesta kultúry. Myslíte si, že to tomuto mestu pomôže?
Zmení to pohľad na toto mesto.

.aký pohľad?
Ten, že tam žijú len ľudia, ktorí kradnú. Ľudia, ktorí nadávajú na Bratislavu, ktorí žijú v tomto meste a nepoznajú jeho históriu. Ja patrím k ľuďom, ktorí sa presťahovali do Košíc. Keď som zistil, aké Košice niekedy boli a akú mali históriu, tak chápem, prečo dostali ten titul. Aká tam bola kedysi energia, ktorá stojí za to, aby si ju niekto všimol. Na všetko ostatné – diskusie pozitívne, negatívne – na to sa zabudne. Niekto rozložil v strede Košíc oheň a povedal, že taký istý oheň je v každom európskom meste, stačí ísť do Budapešti alebo do Viedne. Všade žijú ľudia, ktorí majú svoju kultúru, ktorá je veľmi dôležitá pre definíciu nás, akí sme. Tento oheň sa niekto snaží udusiť a hovoria: čo nám to pomôže alebo či bude chlieb lacnejší. Nie je to o tom. Ale keď niekto nie je hrdý na to, že žije v meste, ktoré má takúto históriu, tak to svedčí o malosti niektorých ľudí. Košice sú pre mňa malým New Yorkom.

.neprekážajú vám rôzne kauzy a kauzičky okolo tohto projektu?
Väčšinou ide o fámy. Stále si myslím, že je to veľmi pozitívny projekt. Oveľa horšie veci sa diali v minulosti,  a to nielen v Košiciach.

.pohľad Bratislavčana na Košice je dvojaký. Na jednej strane je Márai a na druhej zase Schuster so svojou makarenou. Váš názor?
Ide o nepodstatný malicherný pohľad. V Košiciach žije veľa talentovaných ľudí a pokiaľ sa v blízkosti nebude ťažiť urán, nechcel by som sa odtiaľ nikdy odsťahovať. S Bratislavou sme už dosť prepojení. V prvom rade sme najmä Slováci, nie Bratislavčania a východniari. My Slováci sme malá a šikovná rodina.

.takže cítite pnutie medzi „Blavákmi“ a východniarmi?
Oni nás majú radi, len my to nechápeme a chceme k tomu niečo doložiť, čo nie je vôbec potrebné. Stačí byť len slušný, ako nás učili naše matky a otcovia. Bratislava je naše hlavné mesto a Košice sú Európske hlavné mesto kultúry, tak to rešpektujme. Je to jedna k jednej. Myslím si, že Bratislavčania, ktorí chodia do Košíc, sa tam radi vracajú a majú radi východ. Východ je riedidlo všetkých tých názorov. Keď prídete na východ, tak sa veľa vecí zriedi, život zrazu nie je taký ťažký. Aj sa tam menej pije... (Smiech.)

.kedy ste v sebe objavili, že ste nielen hudobník, ale máte aj zabávačský talent, že sa miestami ľudia od smiechu prehýbajú v páse?
Niekedy sa mi nedarí byť vtipný. Ja si sám sebe veľmi  vtipný nepripadám. Jediné, čo robím je, že zbieram informácie zo svojho života a to, čo mi pripadá vtipné, posúvam ďalej. Najradšej mám situačný humor. Mám rád aj humor v hudbe, nie každý ho tam dáva, pretože má radšej také tie smutné vybrnkávačky, ale potom sa pri ohni hneď spí. To, že som vtipný, vychádza asi z toho, že som kreatívny v hudbe. Rád sa smejem, aj sám na sebe.

.dobre, veľa ľudí je vtipných, ale nie každý z humoru dokáže žiť ako vy, nie?
Asi som mal šťastie na správnych ľudí, ktorých som rozosmial alebo asi som mal šťastie aj na dobrých ľudí, z ktorých som sa nesmial. A potom som mal šťastie na ľudí, s ktorými som sa mohol stretnúť. Napríklad na Jara Filipa, to bol pre mňa vrchol.

.kedy to bolo?
Bolo to, keď som s ním nahrával album Richard Müller a hosté. Bolo to krátko pred jeho smrťou. Jaro vedel vniesť vtip do všetkého, čo sa okolo neho dialo a robil to nenásilne, bez konfliktov. Pozeral sa na mňa tým svojím detským pohľadom. Vďaka nemu som začal chápať, že hudba a humor sú prepojené veci. Je možné byť vtipný a zároveň aj virtuóz, ktorý sa hudbou dokáže prihovárať normálnym ľuďom. Prirovnal by som to ku kuchárovi, ktorý používa tie správne ingrediencie v malom, pričom môže použiť všetky rôzne korenia sveta.

.keď sme pri humore, poďme k populárnej postavičke Pištu Lakatoša, ktorú ste stvorili spolu s Jakubom Krónerom. Z Pištu sa stal celoslovenský fenomén. Do akej miery je to improvizácia, do akej miery to máte pripravené?
Ako som už povedal, zbieram si informácie. Mám kopec kamarátov aj medzi Rómami, niektorí hrajú so mnou v kapele.

.keď ste vyrastali v Humennom v muzikantskej rodine, museli ste mať kamarátov Rómov.
Jasné. Rómovia, ktorí sú hudobníkmi, sú veľmi príjemní ľudia. Vedia hrať a žijú úplne inak ako Rómovia v osadách. To je niečo úplne iné. Rómskym muzikantom hovoríme šľachta. Oni majú také vtipné poznámky k životu aj sami k sebe. Ich humor je veľmi pozitívny v tom, že doberaním si toho druhého sa udržujú na hladine, kde nikto nie je nad nikým. Oni tomu hovoria, že sa nepodvyšujem,  ani nepodnižujem. Pištu som si vymyslel ako človeka, ktorého poznám. Na jeho príklade vidno, že síce sa rád vyhovára, stále niečo vybavuje a vyrába problémy, ale za všetkým by mala byť láska k ľuďom. Pišta rozosmieva svojím naivným detským, a nie vulgárnym spôsobom. To si aj cením na Kubovi Krónerovi, že Pištu netlačí do vulgárnym polôh. Ja to vymýšľam sám, mám pri scenári voľnú ruku. Prídem do štúdia, dvadsať minút táram, oni to nevypnú, pretože sa smejú pod stolom. A potom prichádza ťažká práca so strihom. Som rád, že spolupracujem s ľuďmi, ktorí to za mňa dotiahnu.

.ako by ste charakterizovali Pištu Lakatoša?
Je to majster svetla. Odborník na všetko, takzvaný Truhlík. Vtip je v tom, že vie hrať aj na bubnoch, aj na klavíri, je to také moje alter ego. Aby som nemusel vyťahovať seba.  Ako Majk Spirit, ktorý si vymyslel vlastné meno, ja som si svoje zmenil na Pištu Lakatoša, ktorý je mojím dvojníkom, vnímajúcim veci jednoduchším spôsobom. Pritom je dôležité, že stále hľadá cestu. Hovoríme mu „pathfinder“. (Smiech.) Keď je to už kritické, tak si vymyslí „prúpovídku“, že to ľudí rozosmeje a on z toho vyjde ako frajer. Nie je to krivý človek, má charakter aj vo svojej animovanej podobe. Pišta hovorí, že život nie je ťažký, len rozmýšľanie o živote je ťažké.

.čo vám hovoria Rómovia na Pištu?
Majú ho radi. Lebo vidia, že je to veľký frajer, ktorý má tie správne informácie. Tí, ktorí mu nerozumejú, si to dajú vysvetliť a ak nie, smejú sa tak či tak. Je to v podstate jednoduchý humor. Pišta si rád robí srandu zo seba.     

.keď si človek dokáže robiť srandu zo seba, môže si ju robiť aj z ostatných, nie?
Keď si robí človek srandu zo seba, pochopí, že je to najbezpečnejší spôsob, ako rozosmiať seba aj ostatných a je to bez obetí. Humor a satira môžu prekračovať normy, ale majstri ako Lasica a Satinský, ktorí sú alfou a omegou slovenského humoru, majú humor kódovaný. A to objavovanie skrytého je veľmi zábavné a podmieňuje aktivitu diváka. Je to multimediálny humor, ktorý musíte rozlúštiť. Ak sa vám to nepodarí,  nezasmejete sa, pretože ste to nepochopili. Keď je humor lopatistický, veľmi rýchlo stráca svoju silu. Môj Pišta je osoba, ktorá ťaží zo svojich zážitkov a je najmä muzikant, čo je pre mňa veľmi dôležité, pretože najlepšie fóry sa dejú pri muzike.

.ako napríklad ten, kde si Pištov muzikant zapojí gitaru do mačky...
To preto, že niekto má lacné kombo, ktoré skôr mňaučí, ako hrá.

.čo by ste poradili ľuďom, ktorí riešia zas a znova rómsky problém?
Rómom by pomohla hudba a vzdelávanie v hudbe. Cez hudbu ich naučíme všetko. Je to ich komunikačný kanál. Náš komunikačný kanál funguje, keď sa pri ohníku opijeme a potom hučíme. Oni sa nemusia ani opiť a už bliakajú, aj bez ohňa. Stačí, ak im dáte do ruky gitaru. Keď príde gitara, je koniec. Ale kompetentní ľudia to asi nevidia.

.čo hovoríte na návrh o povinných percentách slovenskej hudby v rádiách?
Nevyjadrujem sa k tomu, ale smerodajné je, že keď je niečo dobré, objaví sa to aj bez rádia. Aj Pišta sa objavil a ľudia si ho našli.

Marián Čekovský/
Narodil sa 12. apríla 1977 v Humennom, je slovenský hudobník a zabávač. Študoval košické konzervatórium, hudobno-dramatický odbor, istý čas pôsobil v No Name, potom spolupracoval s množstvom slovenských a českých hudobníkov  vrátane Free Faces, Richarda Müllera, Pavla Hammela, Henryho Tótha alebo s hiphopovým Kontrafaktom. Spolu so skupinou IMT Smile naspieval svoj najväčší hit Myslím, že môže byť. Naposledy zahviezdil v retrotelevíznej šou Legendy popu. Čekovský sa presadil aj ako komik a zabávač, keď pre satirický kanál Lokal TV pomáhal vytvoriť kreslenú postavičku rómskeho mudrlanta Pištu Lakatoša. Jeho sestrou je hudobná skladateľka Ľubica Čekovská. Marián Čekovský má dve deti, žije v Košiciach.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite