Nedávna dohoda so spoločnosťou US Steel a neustále vírenie vody okolo novej jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach verejnosti na chvíľu pripomenuli, že tu máme akýsi trh s elektrinou. Politikov mimoriadne láka zasahovať do tohto trhu. To sa potom prejavuje aj na našich účtoch.

S kapelami Sluníčko a Pusa hrala tvrdý rock, s Lucií a Čechomorom vystupovala pred desiatkami tisícov ľudí. Dnes vystupuje v kluboch. Rockové rífy a melodické refrény nahradila intímnejšia, hlbšia hudba. Hudba Lenky Dusilovej zreje do neobyčajnej krásy.

Volala mi kamarátkina mama, aby som sa jej pozrela na tých internetoch, kedy a kde dávajú toho Renoira a koľko vlastne teraz stojí lístok do kina, lebo ona tam nebola aspoň 30 rokov. Rozmýšľala som, či aj moja mama bola v kine, odkedy som jej sedela na kolenách v Obzorke na Lassie sa vracia, ona mi čítala titulky a spolu sme si pri tom poplakali. No, možno so žiakmi ako dozor na nejakom vojnovom sovietskom filme. Občas mamu zoberiem na koncert či do divadla, ale do kina, to mi nikdy nenapadlo. Chodia vôbec ešte seniori do kina? A na aké filmy?

Je fešný ako manekýn z módneho časopisu. V štrnástich prvýkrát ušiel z domu. Nikdy neštudoval na filmovej škole. Začínal ako asistent v maďarskej televízii. Dnes je z neho jeden z najuznávanejších svetových režisérov. Volá sa Benedek Fliegauf.

Existuje na svete mesto, do ktorého som sa nikdy nechcela ísť pozrieť. Existuje jazyk, ktorý som sa nikdy nechcela učiť. Predvčerom som sa teda do Moskvy presťahovala a od utorka chodím na ruštinu. Bez onej turistickej návštevy. Rovno s vecami, aj s klavírmi a macíkmi. Neviem, dokedy ma život hodlá takto skúšať, ale predpokladám, že to už neprestane.

Milujem Slovensko. Iste. Ibaže by som ho nemiloval. Vo svetle novej televíznej šou, ktorá má byť ťažiskovým jarným projektom Jednotky, veru neviem. Najprv by bolo asi dobré vyrovnať sa s faktom, že prvá epizóda bola odvysielaná na Veľkonočný pondelok, azda ako večerné finále sviatkov, alebo také čosi. Ľudia odhádzali sneh, odčerpali vodu z pivníc, popolievali, pošibali, ponavštevovali príbuzných, večer, znavení zasadli k televízorom, že si pri čomsi ľahšom oddýchnu, a Jednotka poďho do nich natvrdo, prudký atak veselia, pozitívnej energie, smiechu, radosti zo života a vôbec.

Dve knihy poviedok Erica Powella práve vyšli v pražskom vydavateľstve Comics Centrum. Sú absurdné a bizarné, ale najmä vtipné a láskavé. Nie romány, poviedky sú esenciálne – ani slovo navyše, žiadna vata, len talent a remeselná zručnosť. Sú poviedky vystavané na rozvinutí prvotného nápadu, nového, originálneho, pôvodného, tým dokážeme veľa odpustiť, iba to nie, že nás na konci neprefackajú výraznou pointou. A potom sú poviedky, v ktorých nápad nehrá žiadnu rolu. Dôležitá je atmosféra, schopnosť nadchnúť čitateľa, vtiahnuť ho dnu, aby mohol na relatívne malej ploche čosi zakúsiť. Tým neodpúšťame. Alebo fungujú, alebo nie.

Rapper Branislav Kováč, alias Vec, nedávno získal dve ceny na Radio Radio_Head Awards. Albumom roka 2012 sa stalo jeho CD Stereo Farbo Slepo, ktoré si prvýkrát vydával sám. Vraj je zdravé pridať si k tvorbe aj troška administratívnej práce a biznisu.

Už mi konečne zasa všetko smrdí od dymu. Milujem tú vôňu (aj keď ma minule preto vyhodili z vlakového kupé, že „slečinka, ale takto sa do vlaku nenastupuje, takíto vyúdení, kto to kedy videl, no jaké by to bolo, keby tu každý takto smrdel od dymu?" Slušne som sa ospravedlnila ujovi a vyšla von do uličky. Ako som vychádzala, všimla som si, že z uja strašne tiahne chľast...).

Rytmus, Dudko z Paneláku a Bruce Willis v jednom filme? To fakt, alebo si niekto robí srandu? Piata Smrtonosná pasca sa odohráva v Moskve a v Černobyli, nakrúcala sa v Budapešti v americkej produkcii, hrajú v nej aj Slováci a premieta sa po celom svete. Globalizácia v jednej zo svojich čírych podôb, poldruhahodinové dokazovanie, že aj starnúci Bruce Willis je lepší ako žiadny. Nie je, ale nechajme to, zatiaľ žijeme veľmi úspešný a pestrý filmový rok.