Poviedky Erica Powella, obsiahnuté v zbierkach Goon – Nic než utrpení a Goon – Mé vražedné dětství sú poviedkami druhého typu. Spojené ústredným motívom, prostredím a dvojicou hlavných postáv by mohli tvoriť rozsiahlejší epický celok, azda priamo román, ale to by museli k čomusi smerovať, odvíjať sa vpred s prísľubom konca, v ktorom budú veci inak ako na začiatku. Ale to nie je Powellovým programom, on sa skutočne chce iba podeliť. A tak rozpráva absurdné príbehy, občas infantilné, inokedy bizarné, často dada, nie preto, aby niečo vypovedal, ale pre rozprávanie samotné.
Goon, ich hlavný hrdina, je južanský „hromotĺk“, miesiželezo, hlavohruď, chlapík v bielom tielku s pohľadom, ktorý by dokázal ohýbať železné armatúry. Preto ho tieni šilt čiapky, pre ktorú by sme si ho mohli pomýliť s džezovým muzikantom. Keď preložíme jeho meno – Goon – do slovenčiny, odkryje sa nám celý jeho obraz, azda aj plastickejší, akoby sme si priali. Hulvát, bitkár, hrdlorez, hlupák, ťulpas, chmuľo, trúba, trubiroh, truľo, výtržník. Všetko platí, stačí si vybrať, žiadny z významov jeho mena však nenaznačuje, že Goon je hrdinom skrz-naskrz kladným, ba čo viac, je hrdinom milovaným a hodným milovania. V práci kvôli rešpektu predstiera, že je vymáhačom dlhov mafiánskeho bosa, ale nie je, lebo ho zabil. Tak ako zabije každého človeka, alebo inú bytosť, ktorá sa mu znepáči a svojím neslušným, nedôstojným správaním urazí jeho južanskú česť, prípadne ho ohrozí. Jeho samého, alebo niekoho z jeho čoraz menšieho hlúčika priateľov. Najvernejším z nich, priamo Goonovým pobočníkom, parťákom, kolegom, priateľom, nahrávačom je Franky, tiež sociopat, inak impulzívny krpáň, ktorý Goona sprevádza v dobrom aj zlom. Ak by neboli južania, človek by si o nich čosi pomyslel.
Aj keď to tak teraz nevyzerá, Powellove poviedky nie sú o tupom bezuzdnom zabíjaní, nie sú ani nijako extrémne brutálne a už vôbec nepôsobia kontroverzne, hoci sa to priamo ponúka, skôr v nich je dôležité, ako sa nič zásadné nedeje ani vtedy, ak vonku pobehujú davy vyhladnutých zombie. Sála z nich, navzdory dynamickému deju, pokoj a harmónia, také to útulné ticho spod periny, keď vonku zúri búrka.
Ďalšia postmoderná zlátanina? Ak by slovo postmoderná ešte čosi znamenalo, mohla by byť, ak by fragmenty z Goonovho života, zachytené v jednotlivých poviedkach, neboli také nekonečne vtipné a láskavé.
Toto sa Powellovi veľmi podarilo. Zachytiť a sprostredkovať (pop)kultúrnu poetiku päťdesiatych rokov. Lacných scifi a hororov, v ktorých vyčíňali latexové príšery a civilizácia sa k nim utiekala, aby unikla od omnoho zásadnejších a strašidelnejších vecí. Tu sa z Goona stáva skutočne zásadná vec, dôležitá, Goon je únik, bezpečné útočisko, zábava, fantasticky urobená, a ako každé dobré umenie, nebezpečná iba vtedy, ak o nej začne človek premýšľať. A vlastne ani nie o nej, ale o svete, v ktorom má svoje miesto. Pekne hnusný svet.
Patrilo by sa spomenúť, že Goon je komiks, ale netreba, tento umelecký druh už dávno nie je v pozícii, v ktorej by na to bolo dôležité zvlášť upozorňovať.
Eric Powell: Goon – Nic než utrpení; Goon – Mé vražedné dětství. (Comics Centrum, Praha 2013)
Goon, ich hlavný hrdina, je južanský „hromotĺk“, miesiželezo, hlavohruď, chlapík v bielom tielku s pohľadom, ktorý by dokázal ohýbať železné armatúry. Preto ho tieni šilt čiapky, pre ktorú by sme si ho mohli pomýliť s džezovým muzikantom. Keď preložíme jeho meno – Goon – do slovenčiny, odkryje sa nám celý jeho obraz, azda aj plastickejší, akoby sme si priali. Hulvát, bitkár, hrdlorez, hlupák, ťulpas, chmuľo, trúba, trubiroh, truľo, výtržník. Všetko platí, stačí si vybrať, žiadny z významov jeho mena však nenaznačuje, že Goon je hrdinom skrz-naskrz kladným, ba čo viac, je hrdinom milovaným a hodným milovania. V práci kvôli rešpektu predstiera, že je vymáhačom dlhov mafiánskeho bosa, ale nie je, lebo ho zabil. Tak ako zabije každého človeka, alebo inú bytosť, ktorá sa mu znepáči a svojím neslušným, nedôstojným správaním urazí jeho južanskú česť, prípadne ho ohrozí. Jeho samého, alebo niekoho z jeho čoraz menšieho hlúčika priateľov. Najvernejším z nich, priamo Goonovým pobočníkom, parťákom, kolegom, priateľom, nahrávačom je Franky, tiež sociopat, inak impulzívny krpáň, ktorý Goona sprevádza v dobrom aj zlom. Ak by neboli južania, človek by si o nich čosi pomyslel.
Aj keď to tak teraz nevyzerá, Powellove poviedky nie sú o tupom bezuzdnom zabíjaní, nie sú ani nijako extrémne brutálne a už vôbec nepôsobia kontroverzne, hoci sa to priamo ponúka, skôr v nich je dôležité, ako sa nič zásadné nedeje ani vtedy, ak vonku pobehujú davy vyhladnutých zombie. Sála z nich, navzdory dynamickému deju, pokoj a harmónia, také to útulné ticho spod periny, keď vonku zúri búrka.
Ďalšia postmoderná zlátanina? Ak by slovo postmoderná ešte čosi znamenalo, mohla by byť, ak by fragmenty z Goonovho života, zachytené v jednotlivých poviedkach, neboli také nekonečne vtipné a láskavé.
Toto sa Powellovi veľmi podarilo. Zachytiť a sprostredkovať (pop)kultúrnu poetiku päťdesiatych rokov. Lacných scifi a hororov, v ktorých vyčíňali latexové príšery a civilizácia sa k nim utiekala, aby unikla od omnoho zásadnejších a strašidelnejších vecí. Tu sa z Goona stáva skutočne zásadná vec, dôležitá, Goon je únik, bezpečné útočisko, zábava, fantasticky urobená, a ako každé dobré umenie, nebezpečná iba vtedy, ak o nej začne človek premýšľať. A vlastne ani nie o nej, ale o svete, v ktorom má svoje miesto. Pekne hnusný svet.
Patrilo by sa spomenúť, že Goon je komiks, ale netreba, tento umelecký druh už dávno nie je v pozícii, v ktorej by na to bolo dôležité zvlášť upozorňovať.
Eric Powell: Goon – Nic než utrpení; Goon – Mé vražedné dětství. (Comics Centrum, Praha 2013)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.