Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.

Ruský pesničkár, herec a básnik obdobia rozkladajúceho sa socializmu Vladimír Vysockij má vo svojom repertoári jednu výnimočnú filozofickú pesničku Balada o Pravde a Lži, ktorá práve dnes, v období nového rozkladu, opäť začína byť veľmi aktuálna. Rozklad potrebuje imitovať rozkvet, vytvárať fikciu pravdy, pod ktorej povrchom sa však škodoradostne smeje lož. Ak v umeleckom diele fikcia človeka povznáša, v živote je fikcia-lož príznakom nízkej kultúry. Vysockého balada rozpráva príbeh o tom, ako hrubá, bezočivá a špinavá Lož zlákala k sebe naivnú Pravdu a pohostinne jej ponúkla nocľah.

Je mi čudné, ale aj nie je, ako málo sa v Pakistane píše o Islamskom štáte. Po všetkom tom, čo som tu zažil, a čo o Pakistane viem (len dve krajiny majú v názve slovo „islamská“, a to práve Pakistan a Irán), by som si povedal, že IS bude denne na prvých stránkach tlače. Nie je. Prečo asi?

Pri rannom čítaní správ na jednom z českých informačných portálov som sa dozvedel, že Islamský štát – áno, ten, čo stína hlavy novinárom, humanitárnym pracovníkom, „nepriateľom“ islamu – je konšpiráciou Izraela a USA. A aj tie ekonomické sankcie, ktoré majú ochrániť Ukrajinu pred ruskou agresiou, sú iba olejom do ohňa. Približne tak povedali exprezident Klaus a jeho exporadca Hájek, prezident Zeman, expremiér Čarnogurský, premiér Fico... ak mám vymenovať aspoň časť predstaviteľov generácie súčasnej a nedávno minulej vodcovskej elity. Ide vraj o ropu a geopolitické záujmy mocností. Pomerne pestrá a masívna časť občianskej verejnosti im súhlasne pritakáva.

O odúčaní od fajčenia koluje miliarda vtipov ‒ napríklad „prestať fajčiť je ľahké, ja sám som to už urobil aspoň tisíckrát“ alebo „prestať fajčiť by zvládol každý fajčiar, akurát by si k tomu potreboval zapáliť“. Oboje je pravda. Päťdesiat dní bez cigarety je striedavé peklo a raj. Každé ráno je to hop alebo trop ‒ ak sa váš deň scvrkne iba na pocit, že chcete fajčiť cigaretu, nebude to asi až taký plodný deň.

Sedíme doma s partiou kamarátov a tu zrazu vravu pretne kvílivý hlasný zvuk sirény. „Chemický poplach v Istrocheme!“ kričí ktosi. „Čo budeme robiť?“. Ako správny hostiteľ otvorím skriňu a nájdem v nej vyžehlené a pekne naskladané skafandre. Poobliekame si ich a keď zvuk sirény neustáva, pokračujeme v párty.

„Ach, to boli časy,“ pristihneme sa občas v spomienkovom optimizme na mladosť. „Bude nám chýbať,“ hovoríme aj o tých, ktorí nám celé roky liezli na nervy. Mozog je stroj s jednou veľmi pozitívnou funkciou – automatického pregumovania sa v procese psychickej samoregulácie, takže stačí trocha času a všetko zlé je zrazu preč a ostane už len to dobré. Možno, aby sme sa nezbláznili a možno skrátka iba preto, že každý si nakoniec zaslúži byť posudzovaný kúsok lepšie, než aká je realita.

Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Liečia emócie? Samozrejme! Tie pozitívne. Negatívne emócie zdraviu škodia. Jedny aj druhé sú infekčné. Indukovaný efekt negatívnych emócií po sebe zanecháva agresívnych, mrzutých a frustrovaných ľudí. Otázka znie: Prečo si negatívne emócie významná časť politických elít, médiá a pospolitý ľud tak obľúbili? V opačnom prípade by literárne bestsellery, filmy, volebné kampane i rétorika úspešných politických vodcov vyzerali inak.