Niekto ich má rád paprikové a poriadne mazľavé, ako ich robia dolnozemskí Slováci vo Vojvodine, iný zas štipľavé tak, že stačí koliesko a môže pľuť oheň. Niekto však dá prednosť štíhlej, bielou plesňou potiahnutej klobáske s poetickým menom fuet.

Lahodná zelená pasta s maslovo-rastlinnou osviežujúcou chuťou a jemným limetkovým nakopnutím je už pomerne rozšírená aj u nás. Dostať ju nielen v mexicky ladených bistrách, ale pomaly všade. A pritom – cesta do Európy jej trvala neuveriteľne dlho. Guacamole.

Žmurká na nás z každého syrového pultu a je hviezdou takmer každého syrového taniera. Aj keď možno prvé pohľady pritiahnu vždy všelijako cifrované, žilkované či kožušinkové nádhery, on, holý ako ho Pán Boh stvoril, nakoniec poblázni všetkých. Syr gouda.

Je známa po celom svete, kedysi patrila medzi aristokraciu, dnes sa pohybuje niekde na úrovni kečupu. A poriadne s ním súperí. V našom priestore sú ľudia, napríklad pri langoši či hranolčekoch, rozčesnutí na dvoje. Buď ona alebo kečup. Tatárska omáčka.

Možno ste ju zahliadli v obchodíkoch s exotickými potravinami. Buď v podobe ostro červenej pasty v uzatváracom pohári, alebo vo vrecku ako drvenú koreninovú zmes, ktorá pripomína sušené vločky červených čili papričiek. Je to poklad severozápadnej Afriky a volá sa harissa.

Možno ste sa s tým už stretli. Zrazu sa na stole zjaví vínna fľaša uzavretá korunnou zátkou. Na pohľad víno aj pivo. Človek nevie, čo s tým – či si z neho niekto strieľa alebo sa mu sníva. Zoznámte sa: Pét-Nat.

Nevídaná chuť. Malý gastronomický zázrak, kulinársky minimalizmus. Iba dve ingrediencie, obe s notoricky známou chuťou, a v kombinácii zrazu vytvoria vec nevídanú. Ak máme na začiatku leta chuť na niečo osviežujúce a zároveň omamné, siahame po ňom – affogato.

Sedí ráno pri stole, s hrôzou pozerá na permanentku. Potom jej oko padne na tašku s vecami na cvičenie, ktorým nepovie inak ako „telesná“, aj keď pri tom slove chytá jej tréner vždy neutíšiteľný záchvat smiechu. Vzdychne si, nikam nejde: „Radšej si zalejem pu-er.“

Je to taký malý zázrak. Poznáme ho v dvoch verziách, sladenej a nesladenej, pričom pri tej prvej sa nejednému z nás pri jeho zmienke roztrasie hlas, zarosia oči a nachvíľu sa prestaneme ovládať. Chutí božsky a je diabolsky návykové. Salko.

Niektorí z nás ich možno zahliadli na potulkách Talianskom, niektorí dokonca mali tú česť ich aj ochutnať. Obrovské svetložlté slnká s delikátnou kôrou a iskrivým vnútrajškom. Sú to citróny, no nie hocijaké. Sú sladšie a volajú sa sfusato amalfitano.