Ešte pred rokom bol zabudnutým umelcom, odsúdeným na spomínanie na bohatú, veľmi vzdialenú minulosť. Dokonca si sám o sebe myslel, že je len „jarmočným“ spevákom, ktorý môže vystupovať po dedinách, malých mestečkách alebo na mítingoch politických strán. Lenže všetko zmenila jedna pieseň.

Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Predstavte si, že by do malého slovenského mesta na niekoľko dní prišli hviezdy z Barcelony, Bayernu a Chelsea, doobeda by diskutovali o futbale, potom by sa venovali mladým futbalistom a večer by na miestnom štadióne hrali exhibičné zápasy.

Pred rokmi som bývala v starom radovom dome, v ktorom urobili byty pre nájomníkov. Vedľa mňa býval Holanďan, starší od mňa, rozvedený, so synom, ktorý ho cez víkendy chodieval navštevovať. Jedného zimného večera, keď syn oslavoval pätnáste narodeniny, ma pozval na polievku s madeirou. Pamätám sa, ako som so skríženými nohami sedela na dlážke pri kozube, na kolenách som mala položenú misku s polievkou a počas nášho rozhovoru som pozorovala hru tieňov na strope.

Máj je pekný mesiac. Nádherný. Prvý máj je výnimočný. Najväčšiu úctu mu dali bratia Česi, ktorí si ho spolu s prvým aprílom – ďalším rovnako pekným a dôležitým dňom – uctili až tak, že ho vyčlenili z mesiacov a dali mu zvlášť meno. První máj. Apríl. Ostatné májové dni sú v Česku květnami, aprílové zas dubnami. Neviem, ako majú riešené kalendáre, či majú štrnásť mesiacov a v mesiacoch máj a apríl je len jeden deň. V každom prípade ich treba za tento prístup oceniť, oba dni si zaslúžia samostatné pomenovanie.

Majú k dispozícii to, čo ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi nemali. Všetky tie veci, služby, informácie by im mali zjednodušovať život, i keď opak môže byť pravdou. A na rastúce zúbky aj tak nepomáha nič.

Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Hoci manžel ju celé roky týral, nikto jej nepomohol. Polícia ju vysmiala, prokuratúra aj súd ignorovali. Keď ju napokon zabil, všetci sa tvária, že nemajú s tragédiou Zuzany Dzivej nič spoločné. Jej smutný príbeh je však zlyhaním konkrétnych ľudí: verejnosť by preto mala poznať ich mená, tváre aj dôvody.

Len ťažko by sme našli skromnejšiu a na podmienky nenáročnejšiu bylinku. Je trvácna, nepotrebuje skoro žiadnu starostlivosť a dokonca je aj mrazuvzdorná. Kedysi mala pažítku na záhradke každá poriadna gazdinka.

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.