Keď sa Blaine Harden stretol v roku 2008 v soulskej reštaurácii so Šinom Tong-hjokom, nebol už novinárskym uchom. Mal 56 rokov, za sebou tridsaťročnú kariéru kariéru spravodajcu Washington Post a New York Times. Videl a zažil všeličo. O Severnej Kórei nemal žiadne ilúzie. Tušil, o čom mu bude hovoriť severokórejský utečenec Šin. Vedel, že mnohí utečenci zveličujú svoje utrpenie, že si pripisujú zážitky, ktorí zažili iní, preto treba brať všetko s rezervou. Šin však profesionála Hardena vyviedol z miery. Nasledujúce roky strávil nielen počúvaním Šina, ale aj overovaním si jeho tvrdení. Šin neklamal.

Triešteniu opozície nevidno konca. Daniel Lipšic, Radoslav Procházka, ba aj Žitňanská & Beblavý majú kus pravdy. Ako celok je však to hemženie – jeden rozkol za dva mesiace – verejnosti hlboko nezrozumiteľné.

Nemal som to šťastie osobne sa stretnúť a rozprávať s Margaret Thatcherovou. Ale mám to šťastie, že poznám veľa ľudí z britských think tankov, ktorí s ňou spolupracovali.

V sezóne 2013/2014 bude pätica najsledovanejších amerických televíznych staníc vyberať svoje potenciálne jesenné seriálové hity z takmer stovky nových pilotov, od konvenčných až k úplným bizarnostiam ako triler z prostredia Vatikánu (The Vatican). Máme sa načo tešiť, najmä vo svetle faktu, že v seriálovom svete sa stáva silným hráčom internet. Nie iba ako prostredník, miesto, kde sa deje PR toho-ktorého seriálu, generuje sa fanúšikovská komunita a tak ďalej, ale ako miesto, kam sa seriály presídľujú.

Eurozóna mala byť z najhoršieho von. Keď Mario Draghi, prezident Európskej centrálnej banky, minulé leto vyhlásil, že urobí pre záchranu eura všetko, bol zrazu pokoj. Ale teraz prišiel Cyprus – a s ním dramatické pokračovanie eurokrízy.

Na Veľkú Noc každoročne rozprávame, prežúvame a ak na to máme, oslavujeme to, čo žijeme.

Scenárista, producent a hudobník Maroš Hečko, ak neráta dva mesiace na Kolibe v roku 1989, tak vo funkcii riaditeľa Rádia__FM je prvýkrát zamestnaný. Hovorí, že je to zmes všemožných činností, množstvo sedení, ale baví ho to veľmi.

Ustavične narážam na fakt, že som súčasťou kultúry, do ktorej patria aj ľudia, ktorí majú hovno na topánkach, v gatiach a inde. Napríklad takí mečiarovci, slotovci, násilníci, udavači, zlodeji a podobní. Bližšia je mi predstava mnohých kultúr/nekultúr, ktoré koexistujú, často v paralelných svetoch, narážajú do seba, ničia a podporujú sa navzájom, prenikajú cez čas a priestor, menia sa, vznikajú a zanikajú... a v ich rámci sa to hmýri bytosťami s odlišnou, často veľmi odlišnou kultúrnosťou.

Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo byť vo väzení. Že či by som sa od nešťastia zbláznila alebo zomrela, alebo či by som to znášala s humorom. Či by som stratila iskru do života, alebo, naopak, vymýšľala nemožné aktivity v rámci svojich možností. Táto predstava bola v mojej hlave vždy. Kedysi som mala teóriu, že veď nič to, ak ma niekedy zavrú (aj keď si naozaj neviem predstaviť, za čo a prečo), tak si prosto sadnem na zadok a budem meditovať. Keď to vedia buddhistickí mnísi, musím sa to predsa naučiť aj ja. Sadnúť si, zavrieť oči a opustiť telo. A ostatné máš na háku.

Milí priatelia, kedysi, v dobe krutej neslobody, keď našej krajine vládol červený drak, mali sme u nás vmestečku obchod s rozličným tovarom. Seniori, ktorí tam chodili, hovorili, že idú do „Technokova“ – skloňovali si starý názov po svojom. V obchodíku mali klince, vrtáky, pílky, reťaze, rádiá, chladničky aj hrnce, skrátka všetko, čo zužitkovala nenáročná domácnosť socialistického minimalizmu.