Jan Palach prichádza s dvoma kýblikmi naplnenými benzínom pred budovu Národného múzea na Václaváku. Pedantne si vyzlečie a zloží nabok kabát a šál, z aktovky vyberie list a chvíľku sa rozhoduje, kam ho položí.

Od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice, archeologičky Martiny Kušnírovej, ubehlo pol roka. Tá vražda a reakcia spoločnosti na ňu sa stali momentom, ktorý definuje dnešné dni.

Spomienka bude pietna, bez rečníkov a bez programu.

Mnohých kresťanov pobúril text v denníku SME s tvrdením, že cirkev si viac cení čistotu ako život. Bolo toto pobúrenie namieste? Som jediný, kto si myslí, že to „najlepšie z môjho ja“ je oveľa viac ako to, či som panic/panna?

Na východnom Slovensku si v deň päťdesiateho výročia okupácie Československa uctili pamiatku zavraždeného novinára a jeho snúbenice.

Keď prídu do kina štyria ľudia, vravím si: škoda. Po fakírovi, ktorý mal vraj absolvovať nezvyčajnú cestu, si vravím: „mohol som stráviť deväťdesiat minút na terase, v meste pri káve a zmrzline.“ 

Počul som historku o dvoch poľských bratoch, ktorí kedysi odišli do Anglicka a otvorili si tam obchod. Mali však problém, nevedeli po anglicky. Vyriešili to tak, že nechali zákazníkov, aby si z regálov vyberali tovar a pri pokladni zaplatili. Samoobsluha bola na svete.

Prinášame vám vyhlásenie novinárov po polroku od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Vo vysielaní Slovenského rozhlasu odznelo, že mladí ľudia nevedia, čo sa stalo 21. augusta 1968. Hups…

Tie udalosti delí 50 rokov a celkom iné svety – a predsa je v nich toľko podobného, až to zabolí. Okupácia Československa a vražda Jána a Martiny sú atómovo presné zrkadlá, ktoré nás odhaľujú až na kosť.