nakoniec ho nechá v aktovke. Vyleje na seba benzín, strasie ho, pričuchne si k fľaštičke s éterom. Trasúcimi sa rukami škrtá zápalky. Náhle vzbĺkne, pár metrov beží, pokiaľ ho niekto nezrazí na zem a neuhasí vlastným kabátom. Stále je pri vedomí, lapá po dychu a my sa dlho pozeráme na jeho spálenú tvár a vystrašené oči.
Tak sa končí nový film Jan Palach a je to najsilnejšia scéna z celého filmu, ktorú si divák mlčky odnáša so sebou domov. Má o čom rozmýšľať. Táto scéna nie je nepodobná tej, ktorou sa začína film Hořící keř. Ale v tomto prípade má celkom iný účinok. V Keři vidíme horieť neznámeho mladíka. Aj to je silné, ale nie je to tak veľmi osobné. Osobnejší vzťah si vytvoríme k ľuďom, ktorí prichádzajú až potom. Vo filme Jan Palach, naopak, vidíme všetko, čo bolo predtým.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.