Na každú vyčítavú otázku dostávam rovnakú odpoveď. „That's Nepali culture!” vravia mi kamaráti muzikanti, s ktorými trávim už mesiac v štúdiu, keď sa ich pýtam, prečo musia večer jesť doma, aj keď sú už dospelí. To isté mi odpovedajú, keď chcem vedieť, prečo ich rodičia a okolie nútia ísť pracovať na Blízky východ. Je to najnovší trend v našich končinách. Vyhnať talentované decko, ktoré má na to, aby z neho niečo bolo, pracovať do Dubaia alebo Qataru, kde je za posledného psa. Bez kariéry, bez rodiny, len ako mašinka na transfer peňazí od Arabov k Nepálcom, na účty mamy, babky, sestry, sesternice a aj jej manžela, ktorý zakladá nový biznis.

Mám ambulanciu v Ružinove. Starám sa o štvornohých pacientov, ktorí bývajú v mojej lokalite. Ak má nejaké zvieratko zdravotný problém, jeho majiteľ zdvihne telefón, stručne povie, o čo ide, a je ihneď bezplatne objednaný na konkrétny termín na vyšetrenie. Môže tak urobiť aj on-line cez internet. V dohodnutý čas príde, zaparkuje na priľahlom parkovisku a spolu s pacientom sa usadia do vždy čistej a voňavej čakárne s toaletou a wifi pripojením.

Sedíme na zemi. Na vyprahnutej púšti. V prachu. Okolo nás tisíce mlčiacich, alebo len potichučky šepkajúcich ľudí. Je posledný deň festivalu Burning Man a všetci čakáme na zapálenie Templa.

Keď skupina The Beatles vydala album Revolver, The Beach kontrovali albumom Pet Sounds. Keď neskôr štyria Briti prišli so Seržantom Pepperom, plážoví chlapci sa im chceli vyrovnať albumom Smile. Lenže toto dielo, ktoré mnohí kritici označovali ako svätý grál americkej popmusic, nakoniec nevyšlo. Vlastne, áno. Minulý týždeň. Po štyridsiatich štyroch rokoch od jeho nahratia!

Šestnásteho novembra sa v bratislavskom klube KC Dunaj predstaví anglicko-austrálsko-nemecké zoskupenie Dim Locator, ktoré je odpoveďou na dávne volanie garážových psov po celom svete.

Ak je bulvár v niečom užitočný, tak je to spôsob, akým ide po krku nehodným politikom a iným verejným činiteľom. Škoda, že svoju najsilnejšiu zbraň – investigatívu – nevyužíva častejšie.

Chodiť so psom v Káthmandu je niečo celkom iné ako chodiť so psom v bezpečí stredoeurópskych vyľudnených ulíc. Nástrahy tu číhajú na každom kroku, a nie sú to hocijaké nástrahy. Najhoršie sú opice. Kým jednotlivci nie sú nebezpeční, len čo stretneme na prechádzke gang opíc, začnú na nás ceriť svoje špicaté zubiská a tvoriť okolo nás kruh.

Spojenie hlasovania o dôvere vláde s prijatím eurovalu malo byť posledným a najúčinnejším nástrojom, aby Dzurindova hra na psa a mačku vyústila v koalícii do víťazného konca.

Čo znamená pre nevidiaceho človeka vodiaci pes? A čo všetko znamená vodiť svojho pána pre psa? O nástrahách, nákladoch a dejinách toho jedinečného vzťahu píše Andrea Kaľavská.

Na to, aby človek vytiahol päty spoza pece a vyrazil do cudziny, potrebuje dôvod a odvahu. Duplom, ak sa v nej chce usadiť natrvalo, pretože v nej nikdy nebude domorodcom. Platí to pre krajinu skutočnú i pre tú digitálnu.