Halušky. Guľáš. Vyprážané morské prasiatko. Roastbeef. Karí. Pizza. Vepřo, knedlo, zelo. Národné jedlá. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, nemyslím, že ich má každá krajina. A niektoré ich majú zasa niekoľko. Tak napríklad, pizza alebo špagety?

Čau, Emil, prepáč, že Ťa zdravím takto moderne, ale tento pozdrav sa už ujal aj u nás v starobinci. Už nikto nezdraví ahoj, nazdar, alebo servus. Každý zdraví čau. Aspoň takto sa omladzujeme, keď ináč to už nejde. Každý utorok máme povinnú lekársku prehliadku, ktorá pozostáva z toho, že lekárka sa nás opýta, či sa cítime dobre.

Predstavme si, že by sme zobrali všetko zlato, ktoré ľudia počas celej histórie vyťažili, a odliali z neho kocku. Aká veľká by bola tá kocka? Menšia, než by väčšina z nás očakávala. Jej hrana by mala dvadsať metrov.

Už som spomínal, ako sa mi párkrát stalo, že som si doma zabudol mobil a cítil som sa ako bez ruky. Dokonca bez hlavy. Nevedel som nič. Aké má kto číslo, aké mám v ten deň povinnosti, nič. Všetko mám v mobile.

Prv než som išiel do Bruselu, založil som si ku všetkým 27 členským národom archív; dejiny, štatistiky, zvláštnosti. O Malťanoch som tam napríklad mal, že rekordných 54 percent z nich prečíta menej než jednu knihu ročne, že svojho rímskokatolíckeho Boha volajú po maltézsky „Alah“ a že maltskí muži sa na plážach svojho ostrova uchyľujú k masturbácii pred nemeckými turistkami.

Čo sme sa načakali! A dočkali sme sa. Nebolo to teda to povestné čakanie na Godota, ktorý nepríde. Godot prišiel. A v plnej paráde. Mám teraz na mysli Veľkú knihu o prde s podtitulom Základy flatulológie pre každého, vydanú nakladateľstvom Paseka.

Je to veľmi smutné. A to aj v rámci toho, aké to niekedy vie byť veselé. „Mám jointa radšej ako teba,“ povedal môj kamarát Chhewang svojej frajerke a opustil ju. Chcela od neho, aby menej hulil.

O nedávno vyznamenanom Vladimírovi Juklovi sa zvykne hovoriť aj ako o generálovi tajnej cirkvi, ktorá tu fungovala počas komunistickej totality. Tajná cirkev však mala aj svojho duchovného otca. Bol ním chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič.

Keď sme tu mali 40 rokov problém s komunistami, zdalo sa to beznádejné. Ak tu celé tie roky prenasledovali ľudí pre pravdu, strieľali odchádzajúcich na hraniciach a zatvárali ešte aj krehké mníšky pre ich silnú vieru, prečo na nich nespadli celé nahnevané Tatry?

Najčerstvejší celovečerný film Jaroslava Vojteka nebol síce uvedený na prehliadke Jeden svet, ale keďže je tu reč najmä o slovenských dokumentoch a Hranica (na jihlavskom festivale vyhlásená za najlepší tohtoročný dokumentárny film strednej a východnej Európy) mala len nedávno premiéru, je prípustné aspoň krátkou recenziou odprevadiť ju k divákom.