Ako znie verš v jednej z básní Ivana Martina Jirousa, zvaného Magor: „Píseň se zpívá, má jeden takt, s ďáblem se nesmí zjednat pakt.“​

Slovenský parlament dnes bol svedkom ďalšieho prerazenia dna. Hlasovanie o zákone, ktorý by skutočne len homeopaticky zlepšil práva LGBTI+ ľudí na Slovensku dopadlo tak, ako sa dalo čakať.

Ľudí, ktorých cieľom je rozvrat spoločnosti, povzbudzuje atmosféra vytváraná politikmi, ktorých cieľom je to isté.

Na Zámockej ulici v Bratislave sa stala minulú stredu strašná vec, prvý teroristický akt, obrátený na sexuálne menšiny. Po tejto brutálnej plánovanej vražde sa okrem veľkej vlny solidarity zdvihlo aj mračno otáznikov a výkričníkov.

Po piatich obetiach cestného piráta vyzerá dvojnásobná vražda z nenávisti ako znamenie, že Bratislava sa mení na Chicago. Také dramatické to snáď nebude, hoci poprava dvoch nevinných ľudí je niečo neuveriteľné.

Nemôžem si pomôcť, ale náramne ma vyrušujú všeobecné múdrosti a banálne pravdy. Také tie frazeologizmy, floskuly a klišé, v rámci ktorých sa „história zvykne opakovať“, „šťastie praje pripraveným“, „všetko zlé je na niečo dobré“ a nevypláca sa „tancovať na tenkom ľade“.

S riaditeľom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Petrom Gondom sme ostro odsúdili vraždu dvoch mladých ľudí LGBTI+ v bare Tepláreň. Viedla nás elementárna ľudská povinnosť.

Jar pučí z každého rohu, všetko sa k sebe nahýna, opeľuje, kopuluje. Je blázon, kto sa z toho neteší. Alebo je to zúfalý rodič, ktorý sa prizerá, ako jeho dieťa bojuje s prvými príznakmi zaľúbenia.

Toľko ubehlo od posledného zlého rozhodnutia operátorov štvrtého bloku černobyľskej jadrovej elektrárne po jeho výbuch. Tých zlých rozhodnutí bolo pred 38 rokmi niekoľko. Príčinou bola konštrukcia reaktora a personál bez dostatočného vzdelania a chápania procesov v reaktore.