Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

keď sme sa prvýkrát stretli, a ja som Vás pozval do Lampy, prišli ste mi ako normálny človek. Žiadna póza, žiadny odstup daný funkciou. Dnes, keď Vás chcú odvolať, vidím, že práve toto je Váš problém.

Dramatik Lope de Vega napísal túto klasiku španielskeho divadla v roku 1610. Opisuje v nej, ako ľudia v mestečku Fuenteovejuna povstali a zabili tyrana a despotického vládcu. Susedia našli zhodu a rozhodli sa svojho feudálneho pána a muža, ktorý si od prvých scén vynucoval od mladých žien jeho droit de seigneur, zlynčovať. Po poprave sa ozve sudca, ktorý chce vyšetriť, kto zločin vykonal, narazí však na kolektívnu zodpovednosť. Ľudia sú presvedčení, že to bol akt spravodlivosti. Sudca zvolá: kto ho zabil? Chórus mu odpovie: Fuenteovejuna, pane. Kto je Fuenteovejuna? Pýta sa sudca. Ozve sa: Každý z nás, pane.

Knihám švajčiarskeho spisovateľa Pascala Merciera sa stalo to, o čom mnohí autori iba snívajú: začalo sa o nich hovoriť, v dôsledku čoho sa začali predávať.

V istý aprílový pondelok abdikoval prezident Maďarska Pál Schmitt. Predtým v piatok (vo vysielaní verejnoprávneho rozhlasu a televízie) sa ospravedlňoval približne dvadsaťminútovým vyhlásením, že nechápe proti nemu vznesené obvinenia, rozhodnutie univerzitného senátu, podľa ktorého mu odoberú titul tzv. malého doktora. Ako športovec sa nehodlá vzdať, veruže ukáže, že je schopný získať trebárs ešte aj vedeckú hodnosť PhD.

Programové vyhlásenie vlády neprinieslo žiadne prekvapenie. Je to program strany, ktorá verí v pokrok, riadený štátom. V poriadku, nech sa páči. Ale kde je, páni a dámy z ľavice, nejaký nápad?

V prvom rade pre nás, pánov z kapely Noisecut, nikdy neexistovala žiadna Alžbeta Majerníková. Bola to naša Sepoška, Sepuš, Sépia, Chobotnica. Aspoň sa nepamätám, že by sme ju niekedy oslovili inak.

Slovenská debata o druhom pilieri sa podobá tej nedávnej maďarskej o prezidentskom kandidátovi. Na meno nástupcu Schmitta si tam zatipoval každý. Celý čas mlčal iba majiteľ posledného slova.

Nedávno ma dôrazne upozornili na to, že môj článok o tatárskom bifteku v decembrovom .týždni bol rodovo nevyvážený a opäť raz robil zo žien citlivé kvetinky a z mužov nepriamo pánov tvorstva. Sypem si popol na hlavu, milé mäsožravé dámy!

Marc Forster (1969) je hollywoodsky režisér, o ktorom sa zvykne hovoriť, že je všestranný. V tom dobrom zmysle slova. Má za sebou minimálne dva zapamätateľné filmy – celkom rozdielne. Prvý je Hľadanie Krajiny-nekrajiny (2004), krehký, zdravo romantický príbeh o Jamesovi Barriem (Johny Depp), literárnom stvoriteľovi jednej z najslávnejších rozprávkových postáv, autorovi príbehov o Petrovi Panovi.