Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Niečo o Sepoške

.erik Horák .časopis .nekrológ

V prvom rade pre nás, pánov z kapely Noisecut, nikdy neexistovala žiadna Alžbeta Majerníková. Bola to naša Sepoška, Sepuš, Sépia, Chobotnica. Aspoň sa nepamätám, že by sme ju niekedy oslovili inak.

Sepošku som spoznal, keď mala 19 rokov. Spievala vo svojej kapelke Maus. Videl som pár koncertov a vždy som mal sánku na zemi. Túžil som mať takú speváčku, ale nikdy som sa neodvážil osloviť ju. O nejaký ten rok som ju stretol v meste s jej frajerom Mišom. Celý červený som sa jej opýtal, či by nechcela spievať v mojej kapele (kapela bola: Jano na gitare, ja na base a prašivá štyriosemšesťka s fastrackerom). Sepoška na to, že mám doniesť kazetu s nahrávkou a uvidí sa. A ona došla na skúšku do Istrochemu! Tá bohyňa prišla na našu skúšku a zaspievala nám do našich  pesničiek! Boli sme s Janom najšťastnejší ľudia na svete. Ešte asi rok som trpel paranojou, že predsa nemôže s nami vydržať, a určite ju  o chvíľu stiahne nejaká známa kapela. Lano jej hádzal kdekto, ale zostala nám verná. Prišli prvé koncerty s Malevilom, potom samostatné koncerty, festivaly. Na bubnoch hral Hulko, potom ho vystriedal Mišo, pribudla manažérka Biba, a tak to už zostalo. Tvorili sme rodinu, pevný bod v našich vesmíroch. Nikdy sme sa nikam netlačili, boli sme tak trochu osamelí bežci, nemali sme kamarátov muzikantov z iných kapiel, nepoznali sme organizátorov akcií. Úspechy prichádzali postupne, ani sme si nevšimli, kedy sa z nás stala relatívne etablovaná kapela so skvelými koncertmi a hranosťou v tom jedinom normálnom rádiu. Získali sme ceny, ale stále sme mali trochu pocit: fíha, to fakt my?!
O ľuďoch, ktorí nás opustili, sa píše vždy trochu prikrášlene a s pátosom, ale to, že Betka je absolútne výnimočná a charizmatická osobnosť, by som napísal, aj keby mi teraz nakúkala ponad plece a žužlala svoje obľúbené gumené cukríky.
Ženy môžu byť krásne, inteligentné, milé, ale takú komplexnú a oslnivú osobnosť ako Betka som nikdy nestretol. Kamkoľvek prišla, bolo jasné, že nemáte do činenia len tak s niekým. Mala úžasný zmysel pre humor, bola to najvtipnejšia žena, akú som kedy poznal. Jej neutrálne rozpoloženie bola mimoriadne dobrá nálada. Bola až staromódne slušná a spravodlivá. Aj keď pôsobila ako silná žena, vo svojom vnútri bola krehká, o tom však vedelo len veľmi málo ľudí. Aj nám v kapele to dala pocítiť len v zriedkavých zábleskoch.
Navždy si budem pamätať skúšky v byte u mojej mamy nad Hradom, keď Betka sedela v okne, hompáľala nožičkami a spievala pre kus hradného kopca a Rakúsko za Dunajom. Alebo stála v izbe, a vypadával jej text, lebo študovala mapu a plagáty, čo som mal na stenách. Budem spomínať na nahrávanie nášho prvého albumu na chate v Pukanci, kde sme sami dvaja strávili dva týždne a živili sa len cukríkmi. Budem spomínať na naše cesty na koncerty, ktoré sa niesli v duchu neprestávajúcich záchvatov smiechu a počúvania našej obľúbenej zbierky zlej hudby. Na návaly eufórie, keď sa nám podarila urobiť dobrá pesnička. Na jedinú jam session, ktorú sme si dali sami pre seba na chate v Limbachu a bola famózna, lebo sme strašne veľa vypili. Na všetky žúry, prespávania po hoteloch a príjemné raňajky a obedy, keď sme sa cítili slobodne a šťastne. Na Betkino rozprávanie vtipu, ktoré trvalo od Zlatých pieskov až po Zeleneč, lebo ho nemohla pre vlastný smiech dokončiť. Na nahrávania na chatách, kde Betka – v spoločnosti vždy perfektne upravená dáma – dokázala týždeň chodiť strapatá vo vyťahaných tepláčikoch. A tak som ju miloval najviac.

Sepuš, dala si nám stašnú ranu. Nikdy som netušil, že strata človeka môže tak kruto bolieť. Mali sme v pláne vrátiť sa na pódiá v životnej  forme. Cítil som, že tvoj spev a texty sú čoraz lepšie, vekom si bola pokornejšia a prístupnejšia kritike, ktorú si roky brala veľmi bolestne a odmietavo. A zrazu  je všetko inak.  Nikto z nás štyroch už nie je členom kapely Noisecut. Noisecut, pre ktorý som žil posledných 13 rokov.
Neverím na nebo, na život po živote, ani na žiadnu reinkarnáciu. Jediné miesto, kde Betka zostane, je v srdciach  tých, čo ju poznali a mali radi.
Ďakujem Ti, Sepuš, že som Ťa mohol spoznať, že som mohol byť s Tebou v kapele, že som mohol byť Tvoj kamarát. Ale hnevám sa, že si odišla tak skoro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite