Súčasnosť praje individualistom. Kolektívny hrdina v nej nemá miesto. Súdržnosť je pojem neznámy. V tejto spoločenskej situácii prináša bratislavské divadlo Aréna na javisko „kolektívnu“ hru izraelskej dramatičky Hadar Garlon – Mikve.

„Pozornosť, ktorú médiá venujú Ľubošovi Blahovi či Tiborovi Gašparovi, novej hviezde dezinformačnej scény, takýmto politikom len pomáha. Zuzana Čaputová vyhrala prezidentské voľby, pretože nereagovala na útoky štvrtej cenovej kategórie,“ hovorí odborník na hybridné hrozby a propagandu Daniel Milo.

Peter Zajac sa čuduje niektorým novinárom a intelektuálom, ktorí si myslia, že súčasný predseda vlády je iný ako Robert Fico. Sú z jedného cesta. Jeden hrá toho zlého a druhý toho dobrého policajta, ale obom im ide len o jedno-jediné – nestratiť moc.

Chlieb a hry – túto základnú premisu vládnutia masám chápali komunisti celkom dobre. Ale zvýšená pozornosť, ktorú venovali športu, nepramenila len z tejto dvetisíc rokov starej múdrosti.

Vzorový príklad filmovej maniery. Diváci vydaní napospas režisérovej svojvôli. Skoro tri hodiny čistej samopaše: film bez príbehu, zato s pointou, ktorá nepoučenému divákovi vôbec nemusí dávať zmysel. A predsa...

Tento text píšem počas rozbehnutého tábora františkánskej mládeže Gifra. Obyčajný okoloidúci by si povedal, že je to tábor, akých býva v lete hŕba. No zdá sa mi, že ten náš je výnimočný. Nazval by som ho Radostné sympózium formácie srdca.

Mrożekove divadelné hry a typické krátke poviedky, skratky z vážnych vecí súdobých, čo odkrývajú viac než siahodlhé písačky; ironické šľahy; smiech cez slzy, smiech cez stisnuté zuby, úškrn; brilantné pointy; politikum; absurdita nonsensu, na ceste ktorého Mrożek istotne stretol starých bájkarov, Edwarda Leara, Lewisa Carrola, Morgensterna, Charmsa, Becketa...

Nedávno v televízii opakovali starší Fincherov film Hra s Michaelom Douglasom v hlavnej úlohe.

Amália Babitz sa narodila roku 1909 v Deutsch Proben, teda dnešnom Nitrianskom Pravne. V tom čase bola dedina z 80 percent nemecká. Amália bola veľmi atraktívne dievča a napriek tomu, že bol o ňu medzi miestnymi mladíkmi značný záujem, zaľúbila sa do slovenského učiteľa z Prievidze Antona Horského a v roku 1934 sa zobrali. Mladomanžel učil na škole a okrem toho vyučoval hru na husliach. Tri roky po svadbe sa im narodilo dievčatko, neskôr chlapček. Manželia bývali v Prievidzi, ale Amália udržiavala úzky kontakt s milovaným Pravnom. Vyzeralo to, že ich šťastiu nič nestojí v ceste. Nad Európou sa však už sťahovali mraky.

„Na pódiu sa nechcem cítiť komfortne. Hrám stále na tých istých gitarách, s ktorými som kedysi začínal. Nič nemám na pódiu zariadené tak, aby som to mal na dosah ruky. Každým koncertom sa stále snažím prekonávať samého seba.