Vyšiel Bulat Okudžava. Ruský básnik, prozaik, ale predovšetkým pesničkár. Dvojjazyčne, vo výbornom preklade Jána Štrassera a s cédečkom z Okudžavovho koncertu v Brne.

Posledné dva týždne pripomínajú foyery slovenských multiplexov kiná počas Letného filmového festivalu pracujúcich v rokov osemdesiatych. Plné kino, ľudia, čo neboli v kine dvadsať rokov, sa čudujú sa novým pomerom, dráždia ich predražené pukance, príliš hlasný zvuk v sále, trailery na samé americké braky. Veru, takú inváziu slovenské kiná nezažili, odkedy do nich na púť vyrazili zástupy veriacich pozrieť sa, ako Mel Gibson umučí Jamesa Caviezela predstierajúceho, že je Kristus.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

V živote som veľa necestoval, o cudzích krajinách neviem nič. Keď náhodou do nejakej prídem, všetko mi je divné. Tak si už roky na každej takejto ceste značím drobné postrehy, aby som z toho údivu nič nestratil. Tu je mojich deväť poznámok z trojtýždňovej cesty po Kalifornii. Ešte na obed v Mamonth Lake pozorujeme rastafariánov, ako zlyžúvajú svah, a už o tri hodiny a dvesto kilometrov nezvládam hlboký nádych v štyridsaťstupňových horúčavách Death Valley. V Yosemittoch meter odo mňa žuje trávu srnka, o pár sto kilometrov ďalej v Las Vegas, v napodobenine Benátok, premávajú gondoly. Ak túžite po rôznorodosti, Kalifornia je správne miesto.

Milí priatelia. Sú veci exkluzívne a sú veci všedné. Tie exkluzívne ofukujeme, snívame o nich, vážime si ich a obdarúvame nimi. Všedné sú všedné – sivé, obyčajné, všeobecné, ľahko dostupné, niekedy až odkopnutiahodné. Po čase aj exkluzívne veci zovšednejú. Ktovie, ako by dopadol život Rómea a Júlie, keby sa boli zobrali... Banálny koniec, alkohol, nevera, domáce násilie...

Kultúra je potvora. Len tak si pomedzi nás chodí, nepotrebuje výťah ani schody, celkom jednoducho si poletuje vzduchom, motá sa nám popod nohy, občas zlietne spod oblohy, tichučko si kdesi striehne, celé dni sa ani nehne, pokorne si bokom čupí, hlavou krúti na svet hlúpy, nikomu sa nevnucuje, napriek tomu – stále tu je, nehlási sa veľkým krikom, neškerí sa starým zvykom, len si trpezlivo čaká, nie je ako hlúpa straka, čo sa vrhá za ligotom, je tu s tebou – nevieš o tom! Spod obočia na nás gáni, nízkosti sa prísne stráni a len mlčí, sebaistá, a len tíško čosi chystá...

Veta „jeden akord a pravda“ sedí na Lou Reeda ako uliata, no v skutočnosti tento newyorský hudobník, ktorý zomrel minulý týždeň, svojou tvorbu tento slogan vlastne vymyslel.

Na svete existuje mnoho jedál, ktorým prisudzujeme mylný pôvod. Napríklad o špagetách à la carbonara si myslíme, že sú z Talianska, a pritom je to vynikajúci americký exportný produkt. Podobne sa domnievame, že segedínsky guláš pochádza od Szegedu. Chyba!

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Keď sa stal pred štrnástimi rokmi Vladimír Ledecký starostom, pripomínal Spišský Hrhov ľubovoľnú zaostalú a vymierajúcu obec. V segregovanej rómskej osade sa žilo v chatrčiach. Dnes je to príklad bezproblémového spolužitia. Čo sa tam vlastne udialo?