Teraz žijem v Rusku, v krajine, z ktorej všetko to naše vtedajšie utrpenie pochádzalo. A keď sa pozerám na správy, neverím vlastým očiam. Iste, istú mieru cenzúry som tu predsa čakala. Ale aby v správach o dianí na Ukrajine boli iba výpovede zranených policajtov a ich rodín,to je priveľa. V telke nebol jediný záber postrelených zdravotníkov, nebol tam rozhovor s jediným človekom, ktorý by sa sťažoval na Janukovyčové zverstvá, alebo otvorene túžil po slobode. Jediní demonštranti, ktorých sa štáb niečo pýtal na ulici, boli demonštranti v Kryme, ktorí kričali „Rasija! Rasija!” na znak toho, že sa chcú pripojiť k Rusku. Nič viac. Ako keby tam neboli tisíce zranených a stovky mŕtvych ľudí, ktorí padli za boj o slobodu. Ako keby to bolo len o provokatéroch a západných špinavých peniazoch. A najhoršie na tom všetkom je to, že ľudia o tom nevedia. Ani mladí, ani starí. Keď sa ich na to pýtame, ako papagáje opakujú to, čo počuli v správach. Keď im povieme, že predsa ostreľovači strieľali do zdravotníkov s červeným krížom na bundách, že skupinky policajtov mlátili mladé dievčatá do bezvedomia, a že z toho všetkého sú videá na youtube, zhrozene vyhlásili, že si to ešte dnes večer pozrú. Stále sa Rusov na tieto veci pýtam. Je to národ, ktorý verí totalite, kultu jednej osobnosti, ale hlavne zo všetkého najviac sile. Sile, ktorou treba nežiaduce veci potlačiť, sile, ktorou treba nevhodných vytisnúť na okraj spoločnosti, sile, ktorou treba problémy zničiť, nie riešiť. A otvorene si priznávajú: „Vždy sme mali cára alebo inú formu diktatúry, nášmu národu sa inak veliť nedá. Treba silného chlapa, ktorý to bude držať pokope!” Nuž, k tomu niet čo dodať. Hádam len, že som to počula už z mnohých úst. A v prípade Ukrajiny je táto jednostrannosť nechutnou neúctou k ľudským životom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.