Tento týždeň začnem spanilou jazdou do kníhkupectva Artforum, kde by som si chcel kúpiť malý bedeker o Petržalke, ktorý dala dohromady dvojica nadšencov Martin Kliebl a Jožo Chartaoui. Sprievodca po najškaredšej bratislavskej štvrti, ktorý Bratislavčanovi, ktorý nežije v Petržalke, spôsobuje obavu, že sa tam stratí, ale ukazuje, že aj toto miesto má svoju bohatú históriu a že ešte v šesťdesiatych rokoch bolo rajom na zemi.

Pred rokom zmobilizovali tisícky ľudí, ktorí niekoľko týždňov protestovali proti skorumpovaným slovenským politikom. Po voľbách sa však po tvárach z mítingov Gorila akoby zľahla zem. Čo dnes robia organizátori najväčších protestov od novembra 1989?

Bol neporovnateľne čistejší ako všetci ostatní. Mal iné, inteligentnejšie oči, a najmä nežobral. Nepýtal si peniaze ani keksíky, iba sa ma spýtal, ako sa mám, a potom si požičal moj mobil, aby zavolal domov mame. To je ďalšia nezvyčajná vec. Thamelskí chlapci nevolávajú domov. Nehovoria o svojom detstve ani o svojej mnulosti, a to najmä preto, aby si to nepripomínali. Žijú na ulici, spia na ulici na kartónoch, pritúlení k svojim spolupútnikom, pouličným psom a fetujú lepidlo z vrecka. V noci žijú a cez deň spia. V noci sa spať nedá – je zima.

Pro vypálení sedmi plastových kuliček z airsoftové pistole na prezidenta Václava Klase v Chrastavě se okamžitě ujalo označení „atentát“, ačkoliv ve skutečnosti bizarní čin Pavla Vondrouše, pokud jde o Klause, není o nic víc atentátem, než byl údajně ten sarajevský v roce 1997.

Severná Amerika, konkrétne juhovýchodná Virgínia. Lesnatá, drsná, ale nádherná krajina. Po nociach, len za svitu luny, kde-tu na kopcoch vidno svetielka páleníc. Tuhá pijatika, ktorú tam zo všeličoho možného pália, práve preto dostala meno Moonshine. Píšu sa dvadsiate a tridsiate roky minulého storočia.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.

Je obdivuhodné, čo vedia dobre vycvičené psy. Človeka vytiahnu z lavín, z vody, strážia ho i s majetkom, sú vernými spoločníkmi, sprevádzajú nevidiacich, liečia telo, dušu. Dokonca športujú.

Nespoznala som ho. Nespoznala som svoje milované Kathmandu, keď sme prilietali. Obvykle býva prvým pohľadom, po tom, čo sa železný vták prederie mrakmi, suchá krajina tehlovej farby. Prach, neomietnuté tehlové domy, suchá prašná zem a hustá vrstva smogu, ktorá znemožňuje vidieť svet v inej ako hnedosivej farbe. Keď sme však prileteli dnes, chvíľu som mala pocit, že sme niekde inde, niekde v Amazónii. Celé údolie bolo zelené. Pôda okolo runwaya, inokedy prašná a popraskaná, sa dnes topila v záplave zelenej trávy, kríčkov a kvetov.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.