Minulý týždeň som sa zúčastnil na Záverečnej odbornej konferencii k projektu Testovanie digitálnych učebníc Planéta vedomostí. Konferenciu organizovalo ministerstvo školstva. Bol to pozoruhodný zážitok, ktorý o našom školstve všeličo prezradil.

Karol Mello bol jeden z mála svedkov, ktorý bol ochotný vypovedať proti Mikulášovi Černákovi, takže som nechcel, aby sme naňho robili búdy, hovorí bývalý riaditeľ Úradu boja proti organizovanej kriminalite (ÚBOK) v Banskej Bystrici Milan Lučanský.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Do ponurej scenérie ekonomického diania vo svete akosi nezapadá debata o takej malichernosti, akou je návrh rozpočtu verejnej správy na nasledujúce roky. Lenže je to práve tá scenéria, ktorá by nás mala prebudiť zo sladkých snov.

Južní Slovania to majú u nás západniarov akési nahnuté. Je pravda, že spotreba brilantíny je v tejto časti sveta údajne druhá najvyššia hneď po Argentíne, ale až takí rozdielni zase nie sme.

Andrzej Lepper, ktorému vo štvrtok Poľsko po jeho samovražde usporiadalo štátny pohreb, mal mnoho spoločného s Jánom Slotom, ľuďmi z maďarského Jobbiku alebo so sládkovcami, v Česku už takmer zabudnutými. Stretli sme sa pred rokmi v Poľsku, to už jeho hviezda stúpala, ale nebola ešte najvyššie – keď to vo vládach bratov Kaczynských dotiahol až na vicepremiéra.

Július Satinský podľa Milana Lasicu potreboval zabávať ľudí. Nemusel sa do toho nútiť. Jednoducho to bolo v ňom a veľa z toho tu dodnes zostalo. Hoci najlepšie by bolo, keby tu bol aj Julo.

V súčasnosti máme toľko prístrojov, ktoré nám majú ušetriť čas, a pritom, keď ich používame, napokon toho času máme ešte menej. Unikajú nám základné a zväčša tie najpríjemnejšie veci. Napríklad doma zabúdame stolovať.

Ich detský domov má naozaj nezvyčajný názov: Detský smiech. Budova, kde by mal ten domov sídliť, je pritom zväčša úplne prázdna. A kde sú deti? No predsa doma.

„Některý věci jsem si vyfilozofoval už v pěti letech. Říkávali, že jsou věci, které si nekoupíš – lásku, zdraví… Vydedukoval jsem si, že když dostanu nemoc, třeba rakovinu, tak tam příčinná souvislost mezi tím, že mám peníze, a nemocí je nesmysl. Takže furt je lepší mít případně rakovinu a peníze, než mít rakovinu a nemít peníze.“