Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ticho namiesto odpovedí

.robert Žitňanský .časopis .týždeň v ekonomike

Do ponurej scenérie ekonomického diania vo svete akosi nezapadá debata o takej malichernosti, akou je návrh rozpočtu verejnej správy na nasledujúce roky. Lenže je to práve tá scenéria, ktorá by nás mala prebudiť zo sladkých snov.

Ak sa cez dym dramatických správ pokúsime predstaviť si našu krajinu o jedno či dve desaťročia, sladké sny vystrieda ťažká nespavosť. Sme krajinou, v ktorej na nič nie sú peniaze, a pritom vytrvalo žijeme na dlh – ešte aj keď náš hospodársky rast medziročne poskočil o viac ako 10 percent, mali sme takmer trojpercentný deficit. Sme v úspornom roku, ale aj teraz, v „špeciálnom režime“, je náš deficit (4,9 percenta HDP) vyšší ako priemer tej zlej, budúcnosť prejedajúcej EÚ (4,6 percenta) či eurozóny (4,3 percenta). 
Pár ďalších jóboviek 
Štruktúra našej ekonomiky nás robí extrémne zraniteľnými na výkyvy vo svete. Kvalita vzdelania je úbohá. Elity v každom odbore sa hádam dajú zrátať na prstoch rúk. O ekonomike, založenej na inováciách (ktoré by sme sami vymýšľali), môžeme len snívať. A to ešte neudrela demografia, kde sú prognózy doslova hrozivé. Ak chýbajú peniaze dnes, ako asi budú chýbať o desať či dvadsať rokov, keď budeme musieť uspokojovať dôchodkové a zdravotné nároky prudko rastúcich zástupov starších ľudí (pri klesajúcom podiele mladých ľudí v produktívnom veku)?
Iste, máme najnižšie verejné príjmy v EÚ, takže ešte je tu nejaký priestor na ich zvyšovanie, ideálne zmenou štruktúry daní a znižovaním priestoru na úniky. Lenže podľa návrhu rozpočtu „verejné príjmy budú medzi rokmi 2010 a 2014 klesať z 33,1 na 31 percent HDP“. A tak sa ozdravenie verejných financií má diať najmä kombináciou očakávaného vysokého rastu ekonomiky a znižovaním výdavkov. Tie podľa rozpočtu „klesajú za štyri roky o 7,2 percenta HDP, zo 41 percent v roku 2010 na 33,8 percenta HDP v roku 2014“. Lenže vysoký rast ekonomiky (prognóza 4,2 až 4,4 percenta HDP ročne v nasledujúcich troch rokoch) sa vzhľadom na dianie vo svete dnes javí ako zbožné želanie. A zásadná zmena štruktúry výdavkov nie je vôbec na stole. Ak sa to nezmení, čakajú nás ďalšie roky, v ktorých na nič nebudú peniaze.
Aj ministerstvo financií priznáva, že „pri takýchto príjmoch nie je možné ani po zvýšení efektívnosti štátnych organizácií financovať verejné služby v objemoch, ktoré sú bežné v iných európskych krajinách“, a preto „Slovensko nemá inú cestu ako postupne zvyšovať verejné príjmy a/alebo súčasne znižovať rozsah verejných služieb“. Kto však povie voličom, že buď budú platiť vyššie dane, alebo sa musia oveľa viac začať starať o seba sami? Zatiaľ sa všetci tvária, že sa ich to netýka a odvádzajú pozornosť siláckymi rečami na adresu Grékov, Portugalcov či Talianov. Mimochodom, ono po uši zadlžené Taliansko má ešte aj dnes lepší rating ako my, takže na pocit, že môžeme niekoho poučovať, naozaj nie je dôvod.
.klady rozpočtu
Rozpočet, ktorý na najbližšie roky pripravilo ministerstvo financií, si zaslúži aj pár dobrých slov. Každý s citom pre písané slovo musí vysoko oceniť, že hádam prvýkrát ide o dobre čitateľný, aj pre laika zrozumiteľný dokument. To je dôležitá kultúrna zmena: aj neekonóm si môže prečítať, prečo a ako sa majú prerozdeľovať jeho peniaze. Znižovanie deficitu (zo 7,9 percenta HDP v roku 2010 na 2,9 percenta HDP v roku 2013) je nesporne rozumné. Má to len už spomínaný malý háčik, že dnes je otázne, či ekonomika bude vôbec v kladných číslach. To isté platí o prognóze rastu zamestnanosti či o ambícii zastaviť rast verejného dlhu, ktorý by mal podľa prognózy ministerstva dosiahnuť vrchol v roku 2012 na úrovni 44,8 percenta HDP a potom by mal zostať okolo tejto úrovne. Plošné úspory na fungovaní štátu nie sú ktoviečo, ale možno to inak naozaj nejde. A zvýšenie výdavkov na vzdelávanie a dopravnú infraštruktúru môže byť dobrou investíciou. 
Ale najpodstatnejšie je to, čo v rozpočte nie je a o čom sa, žiaľ, vôbec nehovorí: Aký je plán na naozaj systémovú zmenu fungovania tejto krajiny, aby sme zastavili silnejúcu hrozbu, že sa staneme upadajúcou perifériou Európy? Ako by mali o desať rokov vyzerať dôchodky, zdravotníctvo a vzdelávanie? Čo máme očakávať od „štátu“ a v čom si máme začať zvykať na vlastnú zodpovednosť? Čo treba zmeniť, aby sa zo Slovenska stal ďalší inovatívny „start-up nation“, ako sa to podarilo podobne malému a v oveľa ťažších podmienkach existujúcemu Izraelu? A akú víziu treba ponúknuť, aby ťažké časy neznamenali nástup nejakého autokratického populistu?
Odpoveďou je v lepšom prípade ticho, v horšom insitné výkriky na adresu Grécka. Kým sa to nezmení, nie je dôvod na sladké sny.
Autor pôsobí v inštitúte SGI. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite