Je to maškrta pre deti, nie diverzný kultúrny mém našej zhýralej prítomnosti, klamem si do vrecka, keď riešim dilemu, aký jogurt kúpiť. Viem, ktorým by som urobil najväčšiu radosť, ale zdráham sa, nakoniec, je to moja zodpovednosť, čo z toho dievčatka vyrastie.

A je to tady. Vypadá to, že po letech tahanic, diskusí a bojů se skutečně přiblížil okamžik, kdy část zemí Evropské unie učiní významný krok. A krok chybný.

„Neříkala sem to?“ prohlásila radostně moje kadeřnice, majitelka salónu a klausovka, „vyhraje Zeman. Už je to jasný.” „Vy by ste volila levičáka?” namítl jsem. „Vy politologisti taky houbelec něčemu rozumíte,” namítla teď ona. „Dyk vlád s Klausem a nekrad. Slušnej, rovnej chlap. Na zkorumpovanou politiku svý partaje se raděj vybod a sám znechuceně odešel a moh´se držet lizu. Nic si nenakrad. A pan prezident ho doporučil!”

Predstavte si, že si vychutnávate šunkovú bagetu kdesi na železničnej stanici a zrazu vám spadne na zem. Ak veríte tomu, že na ňu nestačia naskákať mikroorganizmy zo zeme, keď ju zdvihnete skôr, ako ubehne päť sekúnd, tak patríte medzi tých 63 percent ľudí, ktorí vyznávajú takzvané päťsekundové pravidlo.

Dlhé roky hovorí o transparentnosti, finančnej gramotnosti či potrebe pokory vo finančníctve. No banka, v ktorej pôsobí, musela tento rok veľa vysvetľovať. Člen Predstavenstva Privatbanky Miron Zelina.

Pri pohľade z lietadla na latinskoamerický kontinent vás zaujme červenkavá farba zeme. Aká je táto krajina? Akí ľudia tu žijú? pýtal som sa v duchu, keď som v decembri 2000 letel na pozvanie argentínskych jezuitov do ich krajiny.

Keď Ingólfur uvidel zem, hodil do mora drevené stĺpy. Chcel vedieť, kde sa má vylodiť a prosil takto Thóra o radu. Stĺpy vyplavilo na breh v zátoke, nad ktorou sa prevaľovala hmla. Ingólfur ju nazval Dymová zátoka, Reykjavík.

Na malej železničnej stanici začína život od skorého rána. Študenti v upätých uniformách prídu a odídu a predavač novín ponúka nudnú Granma deň čo deň. Obaly po orieškoch, predavači nápojov a pár tvárí, ktoré spali len na kartónoch na zemi. Mohla by to byť stanica kdekoľvek na svete. Chýba tu len jedna vec. Koľaje sú prázdne, žiadna lokomotíva ani žiadny zvuk pištiaci kdesi v diaľke. Potom príde opustený vagón s iniciálkami DB (Deutsche Bahn). Pasažieri s nechuťou nastúpia. Situáciu nezachráni ani úsmev mávajúceho dieťaťa z ktoréhosi okienka.

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

Hnutie pank zohralo v živote spoločnosti epochálny význam. Ja mám pri tomto slove takmer vždy ako prvú pred očami scénu zo štadióna Pod Sokolicami, rok 1999. Kráčam hrdo po ploche, keď narazím na pankáčsky párik. Mal som s nimi vždy len dobré skúsenosti, pousmejem sa na chalana a ten spustí, div ma slovami nezabije... sťažuje sa na záchody... ako si to predstavujem, urobiť festival a mať „zasrané“ záchody... a málo spŕch... jeho dievča má „krámy“...jedny sprchy v tribúne štadióna?!? ... kričí, ziape... a ja sa ospravedlňujem, vravím si „má pravdu“... hanbím sa ako pes.