Včera sme si pripomenuli výročie začiatku Varšavského povstania 1. 8. 1944 - jedného z najheroickejších a zároveň najtragickejších aktov 2. svetovej vojny. Oslobodiť Varšavu vlastnými silami chceli Poliaci v nádeji, že tak zabránia povojnovému prevzatiu moci Sovietmi.
Prízraky minulosti sa vracajú. Zapĺňajú chaotické vákuum dnešnej politickej scény. Môžu
mať nové kostýmy, stará povaha však presvitá. Znova sa spomína fašizmus. Pre niekoho hrozba, pre iných pokušenie. Čo s ním?
Stúpajúca frekvencia v používaní slova „fašizmus“ nie je vzhľadom na vývoj prekvapením. Nebudem však popierať, že pokladám toto slovo za nadužívané a že mi táto nadužívanosť lezie na nervy. A keby len to. Pokladám ju za nebezpečnú.
Ešte pred 15-20 rokmi o rodine Ulmovcov v Poľsku takmer nikto nepočul. Dnes je jedným z kľúčových symbolov poľskej historickej pamäti. Poľský Sejm ich dokonca vyhlásil za patrónov roku 2024, v ktorom si budeme pripomínať 80 rokov od ich zavraždenia.
Koalícia, ktorá vzišla z posledných volieb, je tu, lebo ľudia mali dosť chaosu Igora Matoviča. Sľúbila jednotu a schopnosť vládnuť. Prináša chaos a vzájomné útoky. Čo to znamená?
