v septembri tohto roku sa v obci Markowa na juhovýchode Poľska konala slávnosť beatifikácie Józefa a Wiktorie Ulmovcov a ich siedmich detí. Dôvodom blahorečenia bol „hrdinský skutok milosrdenstva“, pomoc blížnym, ku ktorej sa odhodlali napriek hroziacemu nebezpečenstvu. Tento príbeh z juhovýchodného Poľska, ktorý sa odohral v marci 1944, by mohol byť symbolickou syntézou reality druhej svetovej vojny v okupovanej stredovýchodnej Európe. Nájdeme v ňom bezcitných vrahov, ktorých spravodlivosť nikdy nedostihne, kolaborantov, pasívnych pozorovateľov, obete a tiež hrdinov a mučeníkov.
miesto, kde sa príbeh odohral
Obec Markowa sa nachádza medzi Rzeszówom (ktorý je dnes známy svojím vojenským letiskom, cez ktoré putuje vojenská pomoc na Ukrajinu) a Przemyślom – symbolom minuloročnej utečeneckej krízy. Pred druhou svetovou vojnou tu žili vedľa seba Poliaci a Židia. Od raného novoveku sa na území bývalej poľsko-litovskej Rzeczpospolitej (republiky) sústreďuje najväčšia židovská diaspóra na svete – najmenej dve tretiny dnešných Židov tu mali svojich predkov. Presťahovali sa sem z celej Európy, pretože Rzeczpospolita poskytovala najbezpečnejšie a najtolerantnejšie prostredie. Aj preto zostali obe komunity do značnej miery oddelené – poľskí Židia si v oveľa väčšej miere ako inde zachovali nielen vieru, ale aj jazyk a životný štýl svojich predkov. V ére moderného nacionalizmu táto odlišnosť zase viedla k napätiu alebo antisemitským tendenciám, ale medzivojnové Poľsko zostalo miestom bohatého židovského života vo všetkých dimenziách od kultúry až po politiku a v uliciach poľských miest zneli vedľa seba poľština a jidiš.
V Markowej nebolo veľa Židov, asi 120 z viac ako 4-tisícok obyvateľov. Ich príbytky boli roztrúsené po celej obci – koncentrované židovské getá v Poľsku začali vytvárať až nemeckí okupanti. Operácia „Reinhardt“, ktorej cieľom bola likvidácia židovského obyvateľstva v Generálnom gubernáte, zasiahla Markowu v lete 1942. Všetci Židia, ktorí ešte zostali v Markowej, mali byť presunutí do neďalekého pracovného tábora a potom do vyhladzovacieho tábora Bełzec. V tých dňoch sa židovskí obyvatelia začali obracať so žiadosťou o pomoc na svojich poľských susedov. Na jeseň 1942 sa na území obce a v priľahlých lesoch ukrývalo celkovo 54 Židov. Konca vojny sa dožilo 21 z nich.
U Ulmovcov sa pravdepodobne od decembra 1942 skrývalo osem ľudí: Saul Goldman a jeho synovia Baruch, Mechel, Joachim a Mojžiš – ich známi z neďalekého mesta Łańcut – a susedia Ulmovcov Golda Grünfeld a Lea Didner s dcérou. Žili v dome spolu s Ulmovcami a ich deťmi Stanislavom, Barbarou, Ladislavom, Františkom, Antonom a Máriou. Začiatkom roka 1944 bola Wiktoria v pokročilom štádiu tehotenstva so svojím siedmym dieťaťom.
Nie je jasné, kto prezradil, že sa v dome na okraji dediny ukrývajú Židia. Podľa miestnych svedectiev bolo množstvo potravín, ktoré Wiktoria a Józef kupovali, opakovane terčom poznámok. Ďalšie stopy vedú k Włodzimierzovi Leśovi, jednej zo záporných postáv príbehu. Tento príslušník takzvanej tmavomodrej polície, pomocnej zložky obecnej polície, ktorú v gubernáte ponechali okupanti, údajne predtým ukrýval rodinu Goldmanovcov, ale následne sa s nimi nepohodol kvôli peniazom a vyhnal ich. Podľa všetkého to bol on, kto odhalil tajomstvo Ulmovcov a postúpil ho Nemcom.
zločin a trest
24. marca 1944 ešte pred svitaním prišli do domu Józefa a Wiktorie nemeckí žandári – veliteľ stanice v Łańcute poručík Eilert Dieken, sudetský Nemec Joseph Kokott, Michael Dziewulski, Gustav Unbehend a Erich Wilde.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.