bezprostredne pociťované dôvody sú hneď dva, a niekomu by sa mohli zdať protichodné. Po prvé, fašistická hrozba je reálna; ale po druhé: „fašizmus“ sa stal príliš širokým pomenovaním, ktorým možno označiť kohokoľvek, koho pokladám za svojho nepriateľa.

Tam, kde sa mená „fašizmus“ alebo „fašista“ stali významovo tak širokými, že ich možno používať ako obušok na oponentov, stúpa riziko, že skutočný fašizmus sa v tomto zmätku presadí, lebo ho čoraz menej dokážeme rozpoznať od čohokoľvek, čo už bolo takto označené.

zmätok a propaganda 

Nejasnosťou však problém nekončí. Ak je nadávka významovo „rozplizlá“, môže stratiť časť presvedčivosti; hrôza a odpor, ktoré mala pôvodne vzbudzovať, slabnú. A vzniká potreba význam opäť zúžiť tak, aby bol jasnejšie označený terč. To vedie k ďalšej vynachádzavosti vo vymýšľaní účelových prívlastkov, dôvetkov či dodatočných vymedzení. Zrazu tu niekto spomína „liberálny fašizmus“, ale podobných prívlastkov je oveľa viac. Niekedy môže byť ich charakter pomerne neškodný ako zjavný sarkazmus (grammar nazi), inokedy môže byť rafinovaným ideologickým zaklínadlom, polarizujúcim spoločnosť, vyvolávajúcim nenávisť a mobilizujúcim davy.