Každý turista, ktorý navštívil hlavné mesto kedysi slávnej monarchie a dnes vraj najpríjemnejšie mesto na svete, ju ochutnal. Keď nie v rovnomennom hoteli, tak aspoň na letisku. Je tmavá, s čokoládovou pečaťou a povesťou šperku zaniknutého impéria. Sacherova torta.

Malé, guľaté a mimoriadne chutné. Voňajú Stredomorím a Blízkym východom. Mnohé národy tam žijúce si tieto zázračné guľky privlastňujú, vedú sa okolo nich dokonca kultúrne vojny. V súčasnosti malá cícerová či bôbová fašíročka dobýva čoraz viac vegánsky svet. Falafel.

V Portugalsku na ne narazíme na každom kroku. Usmievajú sa na nás, žmurkajú svojimi karamelizovanými škvrnami, akoby to boli oči divej mačky, a lákajú nás. Málokto odolá, pretože ide o nevídanú pochúťku. Pastéis de nata.

Spoza zásteny z tenkej drevenej dosky sa ozýva veselý spev storočného starca. Všetkým návštevníkom vyludzuje úsmev na tvári. Možno preto nik nie je nervózny a pokojne čaká na svoju misku s vývarom od vtipného speváka. V mojom plávajú rezance udon.

V tom čase sa celé Japonsko dá do pohybu. Ceny hotelových izieb raketovo stúpnu, rovnako ako leteniek. Každý cestuje za tou svojou najkrajšou čerešňou či celým sadom, aby si pod rozkvitnutou korunou vychutnal zelený čaj s obligátnym wagashi.

Malá učupená kocka niekde na kraji chladničky. Doteraz si ju nik príliš nevšímal, siahalo sa po nej iba sporadicky. No stačilo málo a stala sa azda najžiadanejším tovarom počas pandémie. Béžový zázrak, základný kameň kysnutého cesta a bieleho pečiva – droždie.

Bože, koľko ráz som len čítal kanonické dielo Starého Majstra a predsa som z neho pochopil iba zlomok. Včera, keď som po rannej káve a cigarete čítal už entý raz osemnástu kapitolu jedinej knihy, ktorá po ňom ostala, zrazu mi to došlo.

Vyzerá to ako maslo, správa sa to ako maslo, chutí to ako maslo, no nie je to maslo. Mnohí, predovšetkým tí nedočkavejší z nás, hovoria, že je dokonca lepšie, pretože sa pohodlnejšie roztiera. Postrach každého roduverného výživového poradcu: margarín.

Točí sa na tom kole, vyvaľuje. Chytá bronz a popritom rozvoniava doďaleka vanilkou, škoricou, cukrom, kysnutým cestom a orechmi. Pretŕča sa naverímboha po všakovakých trhoch, hodoch a festivaloch, nehanebne vystavuje svoje opálené telo rovno pred najvýznamnejšími pamätihodnosťami mesta. Trdelník.

Je notorickým svedkom všetkých neformálnych večierkov, vernisáží či premiér. Hovie si na stoloch v prepletaných košíčkoch a čaká na ruku, čo si ho uchmatne a vloží do úst. Tam na jazyku jemne zašuští, pomechrí sa a zaspieva svoju tisícročnú pieseň – pagáč.