Richard Sulík mal pravdu, keď si na otvorenom liste Emmanuela Macrona Európanom všimol, že francúzsky prezident nespomenul najpálčivejší európsky problém, teda eurozónu. Ale...

Znie to zvláštne, ale za zlyhanie samitu so severokórejským diktátorom si prezident Trump zasluhuje čosi ako pochvalu. Predčasný odchod domov je to najlepšie, čo sa mohlo stať.

V ostatnom čase vo mne návštevy Slovenska posilňujú chuť na návrat. Nikdy predtým som tu nestretával viac mladých a motivovaných ľudí pripravených meniť krajinu k lepšiemu.

Bolo ľahké sa tým príbehom nechať nadchnúť, zvlášť v ére Trumpa. Mladá moslimská žena zo Somálska, ktorá v detstve dostala azyl v Spojených štátoch, bola zvolená do Snemovne reprezentantov.

Pár dní pred príchodom amerického ministra zahraničných vecí Mika Pompea do Bratislavy Robert Fico vyhlásil, že „z kokpitov amerických stíhačiek sa nikdy nič trvalo nevyriešilo“.

Jedným z problémov demokratického Západu je nedostatok predstavivosti naprieč politickým spektrom. Prázdnota technokratického liberálneho centrizmu bola viditeľná aj v Davose.

Minulotýždňová zmluva z Aachenu je ďalšou ilustráciou ľahkosti, s akou sa diskusia na zahraničnopolitické témy dokáže odtrhnúť od reality. Čo teda podpísali Macron a Merkel?

Máločo vystihuje stav britskej politiky tak ako fakt, že z odmietnutia dohody o odchode z EÚ mali rovnakú radosť zástancovia tvrdého odchodu aj tí, ktorí dúfajú v druhé referendum.

Mám švédskeho kamaráta, docenta ekonómie, ktorý miluje Prahu. Kúpil si tam byt, vybavil čiastočný úväzok a trávi tam tretinu roka. Vraví, že na živote tam má najradšej, že nikomu nerozumie.

Trumpovo druhé funkčné obdobie, ktoré sa podľa niektorých znakov reálne črtá, by nebola prechádzka ružovou záhradou. Niektoré dôvody sú všetkým jasné, iné nie. Takže poďme po poriadku.