Predstavte si, že by do malého slovenského mesta na niekoľko dní prišli hviezdy z Barcelony, Bayernu a Chelsea, doobeda by diskutovali o futbale, potom by sa venovali mladým futbalistom a večer by na miestnom štadióne hrali exhibičné zápasy.

Máj je pekný mesiac. Nádherný. Prvý máj je výnimočný. Najväčšiu úctu mu dali bratia Česi, ktorí si ho spolu s prvým aprílom – ďalším rovnako pekným a dôležitým dňom – uctili až tak, že ho vyčlenili z mesiacov a dali mu zvlášť meno. První máj. Apríl. Ostatné májové dni sú v Česku květnami, aprílové zas dubnami. Neviem, ako majú riešené kalendáre, či majú štrnásť mesiacov a v mesiacoch máj a apríl je len jeden deň. V každom prípade ich treba za tento prístup oceniť, oba dni si zaslúžia samostatné pomenovanie.

Majú k dispozícii to, čo ešte pred desiatimi, pätnástimi rokmi nemali. Všetky tie veci, služby, informácie by im mali zjednodušovať život, i keď opak môže byť pravdou. A na rastúce zúbky aj tak nepomáha nič.

Dozvedel som sa, že vládny program Roberta Fica nemá víziu. Zvláštne. Pátos roka 1989 viedol k tomu, že každé riešenie sa muselo najprv vygenerovať, mať svoju filozofiu a víziu. Všetci ten slovník používali, len nitriansky telocvikár Ivan Mačura sa bál, že kvôli slovu šanca nikto neporozumie volebnému sloganu Šanca pre Slovensko.

Pracuje v jednej z tých nových spoločností, čo sídlia v honosných vilách Miramaru a starajú sa o import zo zahraničia. Na to, aby získal takú prácu stačilo využiť vplyv otca podplukovníka. Patrí k novej generácii podnikateľov bez ideologie, aj keď, pravdaže, v záujme udržania vlastného miesta musí z času na čas vykrikovať heslá a predstierať lojalitu ku Castrovcom.

Ako včely na med sa vo štvrtok zlietli premiéri východoeurópskych krajín vrátane „čínofila“ Roberta Fica do poľskej Varšavy, kde sa na celé tri dni zastavil čínsky predseda vlády Wen Ťia-pao. Tým medom sú čínske investície, ktoré by z pohľadu veľkej časti stredo- a východoeurópskych politikov mohli nahradiť investície zo západnej Európy. Tá sa prinajlepšom nachádza v štádiu ekonomického útlmu, a kým budú vlády bohatých krajín Únie trvať na svojich úsporných rozpočtoch, len tak sa k výraznejšiemu rastu nevrátia.

Prilietajú prvé lastovičky reštrukturalizácie bánk? Príde Holandsko o AAA rating? Španielsko vyhralo bitku, no vojna sa ešte neskončila. Sarkozy chce opäť siahnuť na poklad zakopaný v Európskej centrálnej banke (ECB). Moje čriepky z eurozóny posledných dní.

Keď som vo štvrtok videl stáť na Pražskom hrade azerbajdžanského prezidenta Ilchama Alijeva vedľa Václava Klausa, trochu som sa zasnil. Baku bolo krásne mesto, už keď som tam prišiel po prvý raz v roku 1991. Taký milý, príjemný a vtedy úžasne lacný Orient, kde sa hovorilo rečou, ktorú som vtedy a možno ešte aj teraz vedel zo všetkých cudzích jazykov najlepšie, teda ruštinou. Aj po tých dvadsiatich rokoch mám v pamäti parádnu chuť šašliku z jesetera, vôňu slaného Kaspického mora, z ktorého na obzore vyrastali ťažné veže, ľahký vánok a aj v tom predjarí príjemné teplo južného okraja Kaukazu.

Dostať na nahrávku život je umenie. Nahrávka je konzerva. Jednotky a nuly, ryhy na vinyle, niečo magnetické na páske či podlhovasté machule na displeji, vyzerajúce ako kefy umyvárky. Ak by sa na svete mal robiť zoznam tých pár výnimiek, keď nahrávka dýcha, pulzuje a ide z nej iskrenie ako na koncerte, nemohli by na ňom chýbať albumy Sny v pŕhľave a Dedina spieva od Chóru vážskych muzikantov. Obe boli nahraté v klube Primaf v Bratislave, v ktorom som nikdy nebol a ani poriadne neviem, kde sa nachádzal a pritom ho považujem za „môj“ klub.

Vladimíra Sorokina si dovolím predstaviť len krátko: To je ten, čo napísal Opričníkov deň (a desiatky ďalších románov, noviel, poviedok, filmových scenárov, divadelných hier, trilógiu, operné libreto). V slovenčine či češtine vyšlo viacero jeho kníh (v iných jazykoch ešte oveľa viac), naposledy minulý rok v Česku novela Vánice.