Vážení čitatelia, tento časopis začína desiaty rok svojej existencie. V podmienkach malého trhu je to trochu zázrak, a aby pokračoval a rozvíjal sa, potrebujeme od vás práve teraz pomoc.

Milí priatelia, za posledné roky som zaregistroval desiatky článkov, ktoré sa začínali múdrosťou: „Nové spoločensko-politické zmeny priniesli nové názorové prúdy i do výskumu danej problematiky...“ a potom autori buď horekovali, že staré časy sú fuč, alebo sa nadchýnali, aké je všetko parádne. Všetci sa opierali o míľnik 1989, poniektorí ho označovali a dodnes označujú za „mýlnik“ od slova mýlka. Nič iné mi z tých článkov neutkvelo. Ja som mal v osemdesiatom deviatom desať rokov. Našou najväčšou vidiecko-detskou revolučnou rebéliou bolo, že keď sme išli po ulici, revali sme ľuďom do gamatkových otvorov v stene. Užívali sme si to.

Tak som si kúpil autíčko na diaľkové ovládanie. Už som jedno mal, pred vyše tridsiatimi rokmi, fakt drahý dar, asi z Tuzexu, neprežilo ani prvú jazdu, na konci chodby som neskoro zareagoval, dvere do pivnice neboli zatvorené, zrútilo sa zo schodov a rozbilo sa na márne kúsky. Až mi je trápne napísať, že išlo o jeden z najtraumatizujúcejších zážitkov z detstva. Ale dvere do pivnice už som potom nenechal nikdy otvorené.

Aktivistka a ochranárka Katarína Šimončičová, čerstvá držiteľka Bielej vrany za dlhodobý prínos, by už nemusela robiť nič, pretože je dôchodkyňa. Ale keď sa niekde v Bratislave ide vyrúbať strom, stáva sa z nej neprepočuteľná účastníčka výrubových konaní.

Už pol roka hlavné nemecké médiá uverejňujú stále nové informácie o snahe pedofilov ovplyvňovať politiku tamojšej strany Zelených v 80. rokoch. Cieľom bolo zmeniť zákony tak, aby štát nestál v ceste pohlavnému styku medzi deťmi a dospelými.

Internet má dar obrátiť celé segmenty biznisu naruby. Nahrávacie štúdiá, filmový priemysel či novinový biznis to už pocítili. Teraz majú dôvod na obavy aj veľké banky a poisťovne.

Kričia na seba z balkóna na balkón a ja si v prvom momente myslím, že sa hádajú. Nie je to tak. Pani z domu na rohu oznamuje svojej susedke, že v obchode na rohu ulíc Boyeros a Tulipán sa objavilo lepidlo cola loca. Majú doširoka otvorené oči a živo diskutujú. „To lepidlo nebolo, už ani nepamätám... Nikde ho nemali!“ Usmievam sa, ale oči mi padnú na špičku mojej topánky, ktorá už tiež nevyhnutne potrebuje trošku sekundového lepidla, o ktorom susedky tak nadšene hovoria, ako keby to bolo hovädzie na prídelovú knižku. Keby som prišla včas a odniesla si ešte nejakú tubu tej zázračnej substancie, mohla by som si prilepiť aj vypadávajúci kláves na počítači a zvonček na dverách, ktorý už takmer nie je počuť.

Ernesta Valka som spoznal v Mozartovom dome. Bolo to zvláštne mravenisko. Sídlila tam VPN, ale aj právna poradňa, kde dával ľuďom praktické právne rady a túžil po budovaní právneho štátu. Vedľa mala Gaba Langošová psychologickú poradňu a hore v kukani možno ešte stále sedeli zašití eštebáci. Cez nabodnutú telefónnu ústredňu v Dome politickej výchovy, ktorý tam sídlil pre novembrom 1989, mali v rukách tretinu Bratislavy.

Jeseň sa v Moskve prejavuje okrem iného tým, že ľudia prestanú omývať svoje autá. Lesknú sa len Rolls Royce, Lamborghini, Ferrari a Maybachy. Ostatné sú od všadeprítomného hnedého moskovského prachu (ponosovala som sa roky na káthmandský prach, ale tento je tiež výživný), ktorý dážď nerovnomerne nanesie po celej ploche vozidla. Na to sa nalepia malé opadané listy, zachytia sa pod stierače, a tak sa pri pohľade na tonto nový jesenný šat nedá autám určiť ani vek, ani farba a niekedy ani značka. Proste jesenné auto.

Nepamätám si už názov toho filmu, ani meno režiséra, dokonca ani to, či som ho videla v kine, alebo v televízii. Ale nikdy nezabudnem na scénu, keď si filmová postava vyzliekala kabát a podávala ho svojmu priateľovi. Ten sa mu priznal, že už dlho túži po takej modernej koženej bunde. „Tu máš a snívaj o niečom väčšom,“ odsekol a podal mu objekt jeho túžob.