Nikde na svete som nevidela spoločnosť, v ktorej by si ľudia navzájom finančne pomáhali tak ako tu, v Nepále. Aj tí chudobní. Kade chodím, počúvam šialené príbehy. Môj kamarát Buddha mi na otázku, kde je tak dlho jeho mama, odpovedal: „Momentálne pracuje v Ománe. Nezarába veľa, len 100 eur mesačne ako upratovačka.” „Ale veď toľko sa dá zarobiť aj tu, tak prečo je tam?” pýtam sa nechápavo.” No, lebo bratranec ju uviedol ako ručiteľa, keď si požičiaval peniaze v dedinke, odkiaľ pochádzame, aby mohol začať nový život v Hongkongu.” Ešte stále to neviem pochopiť. „Ručiteľa?

Nespoznala som ho. Nespoznala som svoje milované Kathmandu, keď sme prilietali. Obvykle býva prvým pohľadom, po tom, čo sa železný vták prederie mrakmi, suchá krajina tehlovej farby. Prach, neomietnuté tehlové domy, suchá prašná zem a hustá vrstva smogu, ktorá znemožňuje vidieť svet v inej ako hnedosivej farbe. Keď sme však prileteli dnes, chvíľu som mala pocit, že sme niekde inde, niekde v Amazónii. Celé údolie bolo zelené. Pôda okolo runwaya, inokedy prašná a popraskaná, sa dnes topila v záplave zelenej trávy, kríčkov a kvetov.

Na Slovensko dorazí máj a istým ľuďom zakaždým povlhnú oči. Začnú sa častejšie chytať za srdce a ťahá ich to súkať ódy na hrudkovitý, mazľavý syr, ktorý národ pod Tatrami volá už pomerne dlho bryndza.

Ocitli sme sa na vesmírnej stanici. Bolo tam len osem stupňov a my sme mali len tričká. Všetko okolo nás svetielkovalo, všetko sa lesklo a bolo neuveriteľne čisté. Až som sa bála chytiť zábradlia pri pohyblivých schodoch, že ho zašpiním. Vo vlasoch som mala nepálsky prach a špinu a mala som pocit, že každým svojím krokom kontaminujem prostredie. Samozrejme, vesmírna stanica bola plná vesmírnych ľudí. Zvláštna sorta. Keď kráčajú, pozerajú sa do zeme alebo do smartphonov. Snažila som sa zachytiť niečí pohľad, ale márne.

Chorvátsky Grob nie je jedinou obcou na Slovensku, kde to s nekontrolovaným urbanizmom prešvihli. Problém je tu však natoľko do oči bijúci, že ak by niekedy vyšla knižka o Poučení z divokého rozvoja, tak kapitolou o tejto obci by sa mohla rovno začínať.

Je to možné, že až krátko pred tridsiatkou prichádzam na to, ako to funguje v tých mužsko-ženských hrách? Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, totálne oddelená od reality, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem...ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-tky totálne uzrozumené.

Reťazec situácií, ktoré väčšina ľudí neznáša. Pre mňa majú vôňu domova. Batožina na vozíkoch, hrkotanie koliesok na kufríkoch príručnej batožiny. Ešte aj predražená letisková káva má chuť dobrodružstva. Rad na check-ine a rozjímanie nad tým, kto asi kam ide. Rodinky na letné pobytové destinácie, deti s ružovými kufríkmi, backpackeri s podobne zababraným ruksakom, ako mám ja, vystrojení outdooristi v trekingovej obuvi a goratexe, manažéri v oblekoch a kravatách na prioritnom check-ine...

Tá podobnosť bije do očí, možno skutočne ide o autorský zámer a nielen o prvoplánový marketingový ťah. Diktátor, aktuálny film Sashu Barona Cohena ako filmová parafráza klasického Chaplinovho filmu Diktátor.

Ste v reštaurácii a práve pred vás položili obrovský tanier, na ktorom sa krčí niečo, čo viac pripomína dômyselnú ikebanu ako jedlo. Nepanikárte, potešte oko, asi ste len natrafili na šéfkuchára – ortodoxného vyznávača nouvelle cuisine.

Sú v živote veci, ktoré svojou ľahkosťou ten život odľahčia. Život ťažký a miestami trpký. Kráčala som ulicou, zamyslená, vážna, a veľmi zaujatá svojimi problémami. Vtom som zbadala pred sebou jeden z tisícov identických taxíkov – Maruti Suzuki, najčastejšie biely, niekedy červený. V jeho útrobách bola natlačená nepálska rodinka a v kufri bola...koza. Živá koza. Pozerala sa na mňa cez zadné okienko. Musela som sa pousmiať. Jej krikľavozelené oči sa do mňa zabárali – isto išla na bitúnok.