„Je mi ľúto, Nový Zéland, teraz je na rade Brazília.” Týmito slovami ukončil hosťovanie literatúry protinožcov na Frankfurtskom knižnom veľtrhu v druhú októbrovú nedeľu jeho riaditeľ Jürgen Boos.

Obľúbeným „žánrom“, ktorý patrí k dovolenkám, je okrem cestovania, aktívneho a pasívneho oddychovania, návštev či plávania aj zbieranie čitateľských zážitkov. Každé leto vďaka tomu pre mňa získava svoju osobitú atmosféru a pamäťovú stopu, ktorá je podobná spomienkovej vôni, nálade alebo nejakej charakteristickej asociácii. Minulé leto bolo pamukovské, toto leto sa vyvinulo ako akademicko-literárne.

Ako vtesnať Sydney do tristo slov? To môže človeku zabrať viac času ako let z Viedne na letisko Kingsford Smith International. Dlhý let do Austrálie, na spodnú časť zemegule, vás vôbec nepripraví na ten prvý pocit, keď vkročíte do slnkom zaliateho Sydney. Ani na neznámu vôňu, na neskutočne modrú oblohu a na veselé tváre ľudí, čakajúcich na „belochov“ z Európy.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

V lete, keď je Miláno okupované davmi turistov, je obvykle v našich končinách z hľadiska umenia uhorková sezóna. Toto rušné mesto však ponúka výdatnú porciu umenia aj v čase letných horúčav.

V roku 2009 som dostal tip na pozoruhodný český festival anglo-americkej nezávislej DIY (Do It Yourself, čiže Urob si sám) scény. Koná sa počas leta v kutnohorskom pivovare a volá sa Creepy Teepee.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Evropu obchází přízrak, a dnes už nejenom v pravicových, konzervativních a populistických médiích nebo v řeckých demonstracích, kde občas vlají vlajky unie s hákovým křížem. Už je dokonce i ve francouzské volební agitaci levice, která odmítá „fiskalunion”. Je to Německo. Poprvé od války, a je to už dlouhých 65 let, projevilo Německo (opět sjednocené) svou moc. A německý problém, jak se říkávalo, je zpět. Německo je pro evropskou mocenskou rovnováhu od pádu Francie příliš velké.

Pred pár dňani protestovali v uliciach Tel Avivu stovky Izraelčanov proti prípadnému útoku na Irán. Nešlo o žiadnu masovú záležitosť, demonštrácia sa ani zďaleka nepodobala na sociálne protesty z leta minulého roka. Mohol by vzniknúť dojem, že Izraelčanov viac ako útok, ktorý by zmenil Blízky východ, trápia vysoké ceny a slabá dostupnosť služieb. Je to celkom opodstatnený pohľad. Izraelčanov skutočne momentálne zaujímajú iné veci.

Miešané nápoje s pivom, radlery, zaznamenali už minulé leto neuveriteľný boom. Kde sa vzala táto zvláštna záľuba pivo ochucovať, riediť a miešať? A aký je rozdiel medzi radlerom, ochuteným a ovocným pivom? Obráťte list a dozviete sa.