Vygrantované literárne časopisy. S názvami, o akých som v živote nepočula. Raz za čas sa ozvú a chcú nejaké texty pesničiek, úryvok z prózy, poviedku. S ospravedlnením, že honorár pre autorov nemajú z čoho poskytnúť. Vzdychnem a niečo im pošlem. Vzápätí napíšu, že potrebujú foto. A ešte životopis, ale taký – nejaký neformálny, mám napísať, čo rada jem, čítam, aké farby preferujem, kam rada chodím atď... Zanadávam, lebo neznášam takéto vtipnôstky, len ma oberajú o čas, mňa, ktorá nie som ani na fejsbúku. Ale niečo im pošlem, nech už mám pokoj.

Zinka, Lujza a Jurko. Tri z deväťtisíc detí vo veku do siedmich rokov na Slovensku, ktoré majú viacnásobné postihnutie, mentálne aj fyzické. O  bolesti ich rodičov vieme toho málo. A pritom naliehavo potrebujú pomoc. Štát im ju zatiaľ neposkytuje.

Sú starí aj mladí, vychudnutí, ale aj pri tele. Niektorí majú na tvári úsmev, iní, naopak, vyzerajú, akoby sa blížila ich posledná hodina. Dajú sa stretnúť na chodníkoch veľkých miest, ale aj na stratených lesných cestičkách. Najmä ich je však čoraz viac. Sú to bežci.

Zvýšenie DPH z obdobia Radičovej vlády malo byť dočasné. Po znížení deficitu mala sadzba klesnúť. Lenže máločo je trvácne ako dočasný vládny program.

Časť verejnosti vníma pochod za život kriticky, niekedy až veľmi kriticky. Liberáli nechápu, načo také veľké haló, keď počet interrupcií klesá. Snaha chrániť ľudský život v jeho začiatkoch im pripadá ako morálny fetiš. Veď by bolo absurdné, aby zhluk buniek prevážil utrpenie žien, ktoré si nemôžu dovoliť dokončiť tehotenstvo. Nie preto, že deti nechcú, ale preto, že sa nemôžu o ne postarať: lebo boli znásilnené, lebo živoria na hraniciach chudoby a prežitia, lebo im chýbalo vzdelanie, na ktoré mali právo a otehotneli príliš mladé... Ľavici prekáža Katolícka cirkev.

„Snívam o tom, že jedného dňa budú moje štyri deti žiť v krajine, v ktorej ich nebudú posudzovať podľa farby pokožky, ale podľa charakteru.“ Týmito slovami ukončil Martin Luther King svoj najslávnejší prejav Mám sen. Predniesol ho v auguste 1963 pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone na demonštrácii, ktorou sa končil pochod hlavným mestom.

Milí priatelia, dobré jedlo nie je zlé. K jedlu však, viac ako čokoľvek iné, potrebujete dobrého partnera. Človeka, ktorý rád sedí za stolom, ktorý nepohrdne zákuskom, suchárom ani rezňom. Človeka, ktorý dopraje sebe i vám. Človeka, ktorý nezávidí. Mám známeho, ktorého do nepríčetnosti vytáča obradnosť a neúprosná pomalá ležérnosť môjho stolovania. Kdesi sa dočítal, že ľudia, ktorí si vychutnávajú jedlo, sú oveľa lepšími milencami ako tí, čo všetko nahádžu do seba bez pôžitku. On nevidí rozdiel medzi salámou plnou pomletých chrupaviek a výberovou šunčičkou.

Fotograf Tibor Huszár nemal zomrieť, nikdy. Prežil ťažké operácie, ktoré by iných položili. Jeho mohutné telo a veľké srdce, doslovne i obrazne myslené, mu mali zaručiť nesmrteľnosť. Tú mu, som presvedčený, zaručia jeho knihy.

Keď som sledoval dianie okolo odvolávania premiéra pre kauzu SPP, nemohol som sa zbaviť pocitu, že opozícia si nezvolila rozumný dôvod. Nie som ekonóm, no mám tri tézy.

Máme za sebou prvé epizódy Sanitky 2 a veru, nie je to celkom márne. Príbeh nadväzuje tam, kde sa nadviazať dá a kde sa nedá, začína sa nový. Aj nakrútené je to veľmi slušne, každú investovanú korunu či euro vidieť. Príjemné prekvapenie, popierajúce jednu zo základných popkultúrnych téz, že móda nemá pamäť. Mainstream nemá pamäť.