Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Môj rómsky sen

.denisa Havrľová .časopis .téma

„Snívam o tom, že jedného dňa budú moje štyri deti žiť v krajine, v ktorej ich nebudú posudzovať podľa farby pokožky, ale podľa charakteru.“ Týmito slovami ukončil Martin Luther King svoj najslávnejší prejav Mám sen. Predniesol ho v auguste 1963 pred Lincolnovým pamätníkom vo Washingtone na demonštrácii, ktorou sa končil pochod hlavným mestom.

Mám sen, aby aj Rómovia mali svojho Martina Luthera Kinga, ale to by sme si museli priznať naše chyby. Lenže my nemáme v sebe nastavenú istú sebareflexiu. Veľakrát som sa zamýšľala, prečo je to tak. Čím to je, že máme v sebe ustavičný pocit krivdy? Pravdepodobne by sme museli hľadať dôvod v historických udalostiach. Je pravda, že sa stretávame častejšie s prejavmi rasizmu a je našou povinnosťou na to poukazovať. Ale vieme poukázať aj na to, keď Rómovia prepadnú úbohú starenku, ktorú okradnú o jej posledné peniaze? Keď vykrádajú záhrady poctivých občanov? Nie, sme ticho. Nedokážeme niesť zodpovednosť za naše chyby. Je jednoduchšie „zvaliť" to na majoritu. A v tom vidím najväčší problém. Nedokážeme sa postaviť zoči-voči problému. Naši rómski politici, ktorí vlastne ani nemajú právo nazývať sa politikmi, veci len zhoršujú práve preto, že nemajú sebareflexiu, a najmä to nie sú osobnosti, ktoré by vedeli pozdvihnúť svoj národ. Vidieť za všetkým rasizmus a nepriznať si vlastné chyby, to nám len škodí. Pohľad majority na nás je práve taký, že nás vidia ako neustále vykrikujúcich Rómov, ktorí hovoria o svojich právach, ale nič o svojich povinnostiach. Narodili sme sa na Slovensku a každý z nás dostal rovnaké podmienky na život. Stále verím, že sa nájde niekto, kto už dozrel na to, aby nášmu národu otvoril oči, naučil ich prijímať chyby a niesť za ne zodpovednosť. A keď nás bude viac, ktorí to pochopia a budú viditeľnejší, verím, že nás aj majorita začne  vnímať z iného pohľadu. Všetko má svoj čas, ale nemôžeme čakať večne. Je dôležité si položiť otázku, prečo nemáme medzi sebou osobnosti, ktoré by dokázali prevziať aj istú zodpovednosť za naše chyby? Nemôžeme byť stále v pozícii urazených, potláčaných. Potrebujeme konať a skutky by mali hovoriť za nás. Zatiaľ sme v pozícii tých, čo len kričia, ale bez zodpovednosti k sebe. Moji rodičia ma vychovávali tak, aby som bola vždy a za každých okolností zodpovedná za všetko, čo vo svojom živote urobím. Učili nás, aby sme nevyhľadávali jednoduchšiu cestu k úspechu, ale aby sme to, čo chceme a po čom túžime, dosiahli cestou, ktorá síce bude náročnejšia, ale o to vzácnejšia, pretože na nej stretneme ľudí, ktorí nám odovzdajú viac skúseností a vedomostí, ktoré potom môžeme odovzdať tým, ktorých stretneme na našej ceste života. Nikdy ma neviedli k tomu, aby som dostala niečo zadarmo. A preto práve vďaka nim viem pomenovať  svoje chyby a zobrať za ne zodpovednosť. Možno som si práve preto naivne myslela, že tak ako to vnímam ja, to vnímajú všetci Rómovia. Žiaľ, opak je pravda. Mám pocit, že polovica nášho národa trpí zbytočným komplexom. Kedy sa ho zbaví a či vôbec, to je len na nás.
Mám sen a viem, že sa mi raz splní a z nášho národa povstane rómsky Luther King a povie: „Mám sen, ktorý už nie je snom, pretože sme prevzali zodpovednosť za svoje činy, a nie farba našej pokožky, ale náš charakter a skutky nás posunuli bližšie k krajšiemu a plnohodnotnejšiemu spolužitiu dvoch národov, ktoré si majú čo odovzdať a prijať. A preto sa spoznávajme a buďme vždy zrkadlom toho, čo nás bude spájať, a nie rozdeľovať."   

Autorka je novinárka

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite