Dirigovanie som nikdy neštudoval, dirigovať som sa učil, takpovediac, po ceste. Na Konzervatóriu som si založil ilegálny komorný orchester, počas školy som začal dirigovať všelijaké štúdiové formácie, džezbendy, potom prišli nejaké koncerty a učil som sa vlastne metódou pokus-omyl. Ako neskúsený mladík som nabral aj všelijaké návyky, napríklad ten, že keď pri nahrávke režisér nezačul chybu, tak väčšinou nikto nič nepovedal a išlo sa ďalej, aby sme skôr skončili a zarobili tak viacej peňazí za menej muziky. Čo tam po výsledku. (Aby sme nezovšeobecňovali, našli sa aj orchestre, ktorým na výsledku záležalo. Ako šafranu.)

Festival Dni starej hudby ponúkol tento rok poslucháčom sakrálnu hudbu stredoveku a renesancie. "Hudba je ozvenou nebies, hlasom anjelov, rajskou radosťou, nádejou výšin, organom cirkvi, spevom vtáčat, oddychom všetkých žialiacich a zúfalých sŕdc, prenasledovaním a zaháňaním diablov," napísal na sklonku stredoveku istý francúzsky poet a hudobník. Čím je pre nás hudba týchto vzdialených období dnes?

Koncept nízkonákladových leteckých firiem je vraj dobrý, ale prežijú iba tie s kvalitným riadením. Predávať iba online letenky však už nestačí. To všetko tvrdí riaditeľka spoločnosti Pelikan.sk Tatiana Kyseľová.

Prvý slovenský pochod homosexuálov má zaujímavých podporovateľov. Okrem bulvárneho časopisu sú nimi vlády Spojených štátov, Holandska, Írska či Švédska. Čo ich k tomu vedie?

Toto je drsný príbeh z Petržalky. Máme v tejto nechvalne známej mestskej časti kanceláriu. Tmavá noc, asi dve hodiny po polnoci. Idem domov, bolo to v čase krátko pred festivalom, keď bežne pracujeme hlboko do noci. Mimochodom, dnes som si začal len tak spievať pieseň práce, zistil som, že ten text viem stále naspamäť, dobre ho do mňa natlačili...

Zelenina v obchodoch hnije. Je poprikrývaná mokrou vrecovinovou látkou. Snažím sa nájsť posledné nezhnité mrkvičky. Nakoniec sa zmierim s tými, čo sú, a doma ich pookrajujem. Mlieko neprišlo už päť dní a chlieb tiež nie. To, čo v obchodoch zostalo, sa pomaly vypredáva preč. Čo nastane potom?

Je to krásne, keď si blížni pomáhajú. A keď sú k tomu vychovávaní odmalička. Dnes som išla so svojimi nepálskymi sirotami v autobuse a jednému chlapčekovi prišlo zle. Ako som ho niesla na rukách von z autobusu, ťahajúc ďalšie tri za sebou, vypadla mi peňaženka. Vôbec som si to v tom strese nevšimla a rýchlo som zohnala taxík, aby som chlapča dostala domov čo najskôr.

Možno sa to bude v kontexte s niektorými mojimi predošlými príspevkami zdať trošku protirečivé, ale v piatok budem, ako čerstvo ordinovaný reverend pomerne veľkej cirkvi (18 miliónov členov), oddávať v dedinke Ka'a'awa na ostrove Oahu mojich priateľov. Nemusel som kvôli tomu urobiť veľa. Vyplnil som krátky dotazník, vyhlásil som, že súhlasím so základnou a jedinou premisou (robiť to, čo považujem za správne a nestáť v ceste medzi bohom a ľuďmi) a bolo.

Ján Ondruš (1932 – 2000) je živým svedectvom o tom, že tvorba básne a tvorba života môže splývať aj v tejto dobe, ktorá si tak potrpí na oddelenie tých dvoch energií, na dištanc autora od svojho diela. Ján Ondruš žil ako básnik, to znamená bez odstupu, netaktizujúco, autenticky, priamočiaro.

Žijeme vo svete, ktorý už neverí na zázrak. Neveríme ani len tomu, že lepšie sa presadí a horšie prehrá. Sme zakliati v konšpirácii peňazí, marketingu a moci. Ale zázrak dobrého nápadu, ktorý premôže malosť, je možný.