Chu Ťin-tchao musel byť po márnotratne pompéznej večeri v Bielom dome v dobrej nálade. Odkedy Cézar navštívil Kleopatru, nedostalo sa hlave štátu takej nadradenosti nad hostiteľom, ako teraz.

Keďže najdôležitejšou udalosťou 2010 boli parlamentné voľby, je možné s úľavou skonštatovať, že prognóza z tohto miesta spred roka o dvoch alternatívach usporiadania, ktorými mali byť „koalícia Smeru so slušnejšími“, alebo „koalícia Smeru s neslušnejšími“, sa nenaplnila.

Pred dvoma rokmi bolo u nás zavedenie eura vítané ako prísľub lepších peňazí. Pred rokom sme mali pocit, že v čase krízy nám spoločná mena priniesla stabilitu a minimálnu infláciu. No na obzore už bolo vidieť mraky dlhovej krízy. Najbližší rok rozhodne o osude eura.

Znie to ako fikcia z filmu, no bol to prejav (ne)skutočnej odvahy a statočnosti. Dňa 25. augusta 1968 sa na moskovskom Červenom námestí zišlo osem sovietskych občanov, aby vyjadrili nesúhlas s vojenskou inváziou do Československa.

Bývalý americký veľvyslanec v Prahe William Cabaniss obvinil vysokopostaveného českého úradníka zo žiadosti o úplatok. K prípadu malo dôjsť pred dvoma rokmi v hoteli vo Washingtone, a úradník – námestník ministra obrany – mal bývalému veľvyslancovi, v tom čase už iba šéfovi dozornej rady firmy Tatra, vlastnenej Američanmi, povedať, že ak chce firma vyriešiť problém s dodávkami pre armádu, má dať peniaze.

Hlúpe. Bol a nie je. Rana do srdca ho zabila, nás ranila. Aj takto sa dá opísať pocit beznádeje, ktorý je s touto podlou vraždou spojený, nech jej príčiny sú hocijaké.

Vo chvíli, keď píšem tento text, prebieha v Bratislave sviečkový pochod z Hviezdoslavovho námestia k Dómu svätého Martina. Sviečky, tak ako často v kľúčových chvíľach Slovenska, ticho blikocú.

Minulý týždeň odišiel jeden z posledných soulových velikánov, Solomon Burke, ktorý si pred dvoma rokmi zaspieval aj na trenčianskej Pohode.

Politika Slovenska k Balkánu má dve línie. Jednou z nich je politika tretieho sektora a malej skupiny mienkotvorných ľudí. Všímajú si najmä Bosnu a Hercegovinu a Kosovo. Iróniou je, že pritom na jeden región uplatňujú dva odlišné pohľady. Multietnická Bosna má zostať jednotná, a tak sa dostať do EÚ. Kosovo, ktoré jednostranne vyhlásilo nezávislosť, má byť riadne medzinárodne uznané vrátane Slovenskom. Politika vlády sa líši prioritami aj pohľadom. Slovenská vláda podporuje jednak rýchle členstvo Chorvátska v EÚ a jednak Srbsko. Hoci sa viacerí slovenskí diplomati podieľali na politike medzinárodného spoločenstva a dohliadali na referendum o nezávislosti Čiernej Hory či správe Bosny a Hercegoviny, bratislavská vláda stála skôr na strane Belehradu. Srbom sme posielali najviac humanitárnej pomoci a keď išlo o sporné otázky ako Kosovo, všetky slovenské politické strany v parlamente hlasovali jednotne. Mikuláš Dzurinda stojí skôr na strane štátu, nie tretieho sektora. Podporoval Záhreb aj Belehrad a postavil sa proti nezávislému Kosovu. Jediná téma, kde sa zhodol s tretím sektorom, bola jeho podpora bombardovania Juhoslávie v roku 1999. Bude zaujímavé sledovať, ako sa slovenská zahraničná politika voči Balkánu bude vyvíjať, pretože s Dzurindom prišli na úrad aj ľudia ako Milan Nič, ktorí sa doteraz profesionálne venovali skôr Bosne.