Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko 2010

.peter Schutz .časopis

Keďže najdôležitejšou udalosťou 2010 boli parlamentné voľby, je možné s úľavou skonštatovať, že prognóza z tohto miesta spred roka o dvoch alternatívach usporiadania, ktorými mali byť „koalícia Smeru so slušnejšími“, alebo „koalícia Smeru s neslušnejšími“, sa nenaplnila.

K tomu, že zvíťazila možnosť „slušnejší bez Smeru“, zrejme významne prispel sám Robert Fico útokom na SDKÚ, ktorý viedol k výmene lídra Dzurindu za Radičovú. To, aké by boli výsledky bez dokumentov o financovaní SDKÚ v rukách predsedu Smeru, sa nedozvieme, ale zvrat v SDKÚ nepochybne ovplyvnil rast „tretej alternatívy“ aj v zmysle preferencií, aj „odmäku“ vo vzťahoch pravice, ktoré sa od tohto bodu vymedzovali viac voči Smeru než voči sebe.
Teóriu o súperení dvoch blokov, ktoré chcú mať voliči jasne vyrysované, potvrdzuje aj osud SMK, ktorá zostala visieť v absurdnom vákuu medzi Smerom a Orbánom, na obľúbenosť ktorého zle stavila. Csákyho mudrovanie o amatérizme politikov, ktorí pred voľbami vylučujú spoluprácu s najsilnejšou stranou či o „voličoch, ktorí neodpúšťajú zradu“ (myslel tým Most), je politickou iróniou roka 2010. Najvýznamnejším zápisom je však nesporne zmiznutie HZDS a Vladimíra Mečiara. To, že strana najhoršej povesti potvrdila dávnu prognózu z leta 2006, že vstupuje do svojej poslednej periódy, však neznamená konečnú porážku autoritatívneho vodcovstva, centralizovanej vulgokorupcie a štátneho kapitalizmu s nedemokratickými prvkami. Smer, ktorý de facto poslal HZDS do minulosti, totiž žije ešte posilnený práve o voličstvo Mečiara. A komunálne voľby dodali Smeru nový impulz do budúcnosti.
Výkon garnitúry, ktorá mala prinavrátiť vládnutiu morálku, kultúru i kompetenciu, nemôže – našťastie – určiť pár mesiacov. Zmena je stále zmenou, na ktorú sa čakalo, i napriek veľkému pomykovu. Skutočnosť, že medzi opciami na rok 2011 stojí už teraz rozpad vlády (a pád Radičovej), však navráva, že mimo vzťahových komplikácií, ktoré si účastníci priniesli z minulosti, a personálnej nekvality najmä na úrovni poslancov, šarapatí v koalícii aj kríza základnej zodpovednosti. Tá by predsa mala diktovať ako najvyššiu prioritu práve vyhýbanie sa zbytočným konfliktom, keďže rok 2010 poukázal na hrozbu, ktorá by mala koalíciu stmeľovať ešte silnejšie než Fico: Vonkajšie šoky. Dlhová kríza Európy totiž dorazila k bodu, keď si štát nemôže dovoliť politickú destabilizáciu už len preto, že „vo všetkých krajinách eurozóny, ktoré sa stretávajú s dlhom, bude pravdepodobne nakoniec potrebná podstatná reštrukturalizácia súkromného alebo verejného dlhu.“ (Kenneth Rogoff). Meč bankrotu sa dnes vznáša nad celou Európou (nielen nad štátmi PIIGS) a každá známka bezvládia či chaosu môže štát typu Slovensko premeniť z večera do rána na terč rozvášnených trhov.
Rok 2010 posunul vývoj – scenár rozpadu eurozóny je dnes rovnocenný jej pretrvaniu. Samozrejme, so všetkými geopolitickými dôsledkami, ktoré môžu pre Slovensko znamenať oživenie známych dilem, ktoré boli aktuálne po rozpade federácie a po vstupe do EÚ sa zdali prekonané. Do toho, ako príspevok roka 2010, treba na Slovensku pripočítať zásadnú politickú zmenu na Ukrajine, ktorá vracia hranicu ruského vplyvu priamo k Užhorodu, a tiež v Maďarsku, kde Orbán začína budovanie akéhosi iného režimu...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite