Nemecko opäť rieši svoju nacistickú minulosť. Pozoruhodný trojdielny vojnový film Unsere Mütter, unsere Väter (Naše matky, naši otcovia) spustil veľkú debatu v tamojších médiách, no v susednom Poľsku si vyslúžil aj rozhorčenú kritiku.

Miroslav Kollár z IVO reaguje na pokutu za Lampu o kauze Cervanová.

Podľa SaS pripravuje strana Smer zákon, podľa ktorého si okrem stoviek tisícov štátnych úradníkov bude musieť dať urobiť zdravotnícky audit aj 300 tisíc živnostníkov, umelci a príslušníci mnohých iných profesíí.

Pražské Staromestské námestie (cca 9 000 štvorcových metrov) a približne kilometer okolo neho je zvláštny kus zeme. Príjemná írska krčma so slovensko-americko-írsko-ukrajinsko-českým – vždy milým – personálom hneď vedľa Husovej sochy. Okolo Týnskeho chrámu sa dá doputovať do lacnej literárnej kaviarne a indickej reštaurácie, kam chodia študáci z okolitých (troch) fakúlt. Vedľa národná galéria a komplex (Ungelt) reštaurácií, barov, hotel, ktorý po revolúcii developoval M. G., Žilinčan, ktorý emigroval za komunizmu ako 15-ročný do USA.

Zlo je rafinované. Ale rafinovanosť nemá s múdrosťou nič dočinenia. Nevidí ďalej. Je to len podlá účelová záležitosť s plochou dráhou letu. Spomeňme si dnes na Kaliňákovu tlačovku o Hedvige M. Po všetkej tej rafinovanosti z nej vanie už len tuposť. Obmedzenosť niekoho, kto sa prerátal. Taký človek si povie „kde sa rúbe les, lietajú triesky“, možno si aj zaklame, že to „robí pre lepší obraz Slovenska v zahraničí“ alebo podobné idiotstvo, no neráta s tým, že zhodou náhod narazil na bytosť, čo sa nezlomí pred mocou. Taký kaliňákoid neráta s tým, že sú ľudia, pre ktorých je pravda a ľudská dôstojnosť viac než preňho.

Máločo je podľa našich predstáv. Už ani tá jar nebýva ako kedysi. Zaľúbenci si to museli všimnúť prvého mája, keď sa na znak vrúcnej lásky chceli pobozkať pod rozkvitnutou čerešňou. V predvečer mája som sa vracal z konferencie ružomberskej katolíckej univerzity o Božom slove v médiách. Poľská profesorka tam spomínala anekdotu o znižovaní úrovne ich školského systému.

Jsou myšlenky, se kterými sice nesouhlasím, ale snáším je klidně. A pak ty druhé – též s nimi mám potíž, ale má tolerance k nim je dlouhodobě nižší. Do této kategorie patří úvaha, že naše civilizace – rozuměj ta západní, do níž Češi i Slováci patří, je už příliš bohatá, a že by dále bohatnout neměla. Že by dokonce mělo být jakýmsi imperativem doby snažit se bohatnout pomaleji či dokonce vůbec. A vlastně kdybychom trochu zchudli, tak taky dobře. Jistým paradoxem hospodářských dějin je, že s mírou vyspělosti a bohatství daného společenství narůstá počet hlasatelů této ideje. Ti se navíc staví do role „morálně nadřazených“ intelektuálů a z těchto svých výšin nad námi ostatními také svou „pravdu" prezentují.

Medzi nami žijú ľudia na pol ceste. Neviem to definovať presnejšie, ale chcem to ilustrovať na príklade ľudí, čo chodievajú do nášho kostola. Niekoľko z nich sa totiž nedeľu čo nedeľu stavia do prievanu sklenenej výplne dverí vo vestibule. Neochvejne tam stoja, nezávisle na mrchavom počasí. Navzdory nepohodliu spievajú, modlia sa, kľakajú, vstávajú.

Všetci si pamätáme na časy, keď pred nami ráno pristával krajec chleba ako hrom a na ňom poriadna vrstva masla. Bola jar a z povrchu soľou spoteného masla na nás žmurkali zvláštne slnká. Tenké chrumkavé kruhy s červeným pásikom okolo.

Podstatnú časť televízneho detstva som strávil čakaním na kúzelníka. Nikdy neprišiel, zato prichádzali iní, normalizačná špička, aby vystúpili vo viac či menej komediálnych scénkach. Niektoré si pamätáme dodnes, aj keby nie, zabudnúť sa na ne nedá. Objavujú sa so železnou pravidelnosťou v hitparádach televíznej zábavy, zľudoveli, pri tej frekvencii opakovania museli zľudovieť. Wimmer učí hrať Černocha na husliach, aj po maďarsky, Srstka predstiera, že je Černochov syn v duete Chtěl bych být víc než jen přítel tvůj, Kaiser predstiera v divokom tanečnom kŕči, že je frontman skupiny Boney M a Lábus hrá pubertálneho Luďu.