Inscenácia Bál, ktorú na motívy poviedok Boženy Slančíkovej-Timravy napísal Daniel Majling, je smutnou groteskou, v ktorej sa odráža bieda nášho národa s nemilosrdnou ostrosťou.

„Ak si Rus kúpi jablko od Poliaka, získavajú obe strany. Inak by sa obchod neuskutočnil. Ak im to niekto zakáže, obaja budú chudobnejší. A je úplne jedno, či táto intervencia príde z Moskvy, alebo Bruselu. Obchodné sankcie vždy ničia bohatstvo a robia spoločnosť chudobnejšou,“ píše Juraj Karpiš. A dodáva, že „ak cez hranice prestane prúdiť tovar, skôr či neskôr ich môžu začať prekračovať armády“.

Ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny došlo v rámci rakúsko-uhorskej armády k reforme stravovania. Dôstojníci si pochutnávali ako v tých najlepších hotelových kuchyniach.

Nenarástol im nos a predsa vnímajú vône. Nemajú hlasivky a napriek tomu vedia debatovať. Nuž a tieto schopnosti využívajú nielen na synchronizované dozrievanie plodov, ale aj parazitický spôsob života. Rastliny evidentne voňajú (respektíve smrdia). A to nielen nám alebo rôznym iným živočíchom, ale dokonca aj samy sebe. Nejde však o žiaden luxusný rozmar, ba práve naopak. Pričom zďaleka nejde len o šikovný spôsob prilákania opeľovačov, ale aj o sofistikovanú formu chemickej komunikácie, ktorá je pre ne životne dôležitá.

Grécke voľby otriasli starým kontinentom. Pritom sa zdalo, že popri ukrajinsko-ruskej kríze a hrozbe islamizmu nemôžu legitímne voľby v krajine, ktorá nie je vo vojne, spôsobiť taký rozruch. Ale šok to bol – lebo naraz sa ukázalo, že grécky problém trvá.

Túto nepochopiteľnú radu dostal aspoň raz v živote každý, koho niečo ukrutne svrbelo. Ako sa ale dá nepoškrabať, keď je svrbenie už neznesiteľné? A prečo by sme to vlastne (ne)mali robiť?

Bol studený parížsky január minulého roku, dve hodiny po polnoci, keď na Rue La Fayette v budove Kurdského informačného centra objavili tri mŕtve telá. Tri kurdské ženy, prevŕtané viacerými guľkami. Záhadná vražda, stále nevyriešená, vyvoláva otázniky, ktoré rezonujú aj dnes.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Sú slová, ktoré významy vyjadrujú, komunikujú a potom tie, ktorých hlavných účelom je ich, naopak, zakryť. Similakrá, učili nás na teórii žurnalistiky. Z realitných slovníkov napríklad poznáme, že byt v tichej lokalite znamená, že je ďaleko od centra, útulný znamená, že je malý a „vhodné pre mladých aktívnych ľudí“ znamená najmä to, že je to vrchné poschodie, a nie je tam výťah.

Dňa 12. decembra 2014 mal aj v slovenských kinách premiéru Hobit: Bitka piatich armád. Tretí diel druhej trilógie z prostredia Tolkienovej Stredozeme je so svojimi 144 minútami vôbec najkratším filmom série. Vypovedá to o mnohom.