Nedávno mi jeden arménsky priateľ rozprával, že jeho krajina sa dnes topí v korupcii. Arméni celé dejiny zápasia o holú existenciu, a teraz, keď majú prvýkrát možnosť slobodne budovať svoj život, „idú sa sami zničiť“. Z Poľska zasa počujeme, že ľudia sú už unavení z Tuskovej vlády a znovu začínajú rásť preferencie Kaczynského nacionalistom. V Česku sa pre korupciu „zrútila“ dôvera ľudí v štandardné strany a v prieskumoch víťazia politické útvary, založené na silných jedincoch. Ani Maďarsko s Orbánovou politikou netreba opisovať. Postkomunistické Rumunsko či Bulharsko sledujeme z diaľky a nič im nezávidíme. A dramatické udalosti na Ukrajine nepotrebujú komentár.

Nenávisť bol názov diskusie, na ktorú ma pozvali nedávno do pražského klubu Tranzit medzi ľudí, mladších ako moje deti, a iného politického vyznania, ako mám ja. Témou boli protirómske pochody v Česku a volebné víťazstvo Mariána Kotlebu v župných voľbách na Slovensku.

Pred pár dňami sa mi začali sypať správy. Vraj či sme v poriadku, lebo pri nás vybuchla sopka. Nuž, na Jáve, ktorá sa rozkladá medzi sopkami, je nejaké to zemetrasenie a erupcia na bežnom poriadku. Výbuch sopky Mt. Kelud je však jednou z najdramatickejších udalostí za posledné roky. Popol odfúklo do vzdialenosti 600 kilometrov, evakuovali stotisíc ľudí. Odstavili sedem letísk na Jáve, Austrália dokonca zrušila aj lety na Bali či na Vianočný ostrov.

Za roky môjho diplomatického pôsobenia v Ríme som mal veľa ráz príležitosť pozorovať zasadnutie jednej či druhej komory talianskeho parlamentu (horná je Senát, dolná Poslanecká snemovňa) z tribúny vyhradenej pre diplomatický zbor. Pri vstupe do budovy overenie, či som vopred ohlásený. V období, keď som nebol v pozícii veľvyslanca, aj prechod popod bezpečnostný rám. Potom cesta k samotnej tribúne, či skôr lóži. A pri prvých návštevách informácie. Imperatívne. Verejnosť prítomná pri zasadnutí nesmie dať nijakým spôsobom najavo taký alebo onaký prejav súhlasu alebo nesúhlasu s tým, čo zaznieva alebo čo sa odohráva v zasadacej sále.

Výrok Václava Havla „Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ sa stal vďačným námetom posmechu pre tých, čo nemali nikdy Havlovu odvahu a neznášali veľké emócie, lebo vždy odvažovali svoje city na najmenších kupeckých závažíčkach. Pretože pravda a lož sú veľké vášne a láska rovnako ako nenávisť patrí k najsilnejším emóciám. Lží a nenávisti sme si užili za posledných dvadsaťpäť rokov práve dosť. Pred silnou vášňou nenávisti vzbudzujúcou bázeň, ako medzi Othellom a Jagom, Montekovcami a Kapuletovcami, kráľom Learom a jeho dcérami máme strach. Sme na ňu príliš zbabelí.

Miloš Zeman dostal prvú žiadosť o milosť.... a rozhodol sa jej nevyhovieť, hoci mu to odporučila jeho obľúbená ministerka spravodlivosti Marie Benešová – po tom, čo jej experti preskúmali spis. A hoci zváženie milosti navrhol aj štátny zástupca. Je to správa taká malá, že sa do slovenských médií ani nedostala; tak aspoň tu.

Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko. Tri východoeurópske krajiny, ktoré si cez víkend vo Vilniuse mali pripiť. Čakalo sa, že podpíšu asociačné dohody s Európskou úniou.

Ej, padá, padá listopad... Pri tom všetkom, čo vieme o živote, ten náš zostáva stále veľkým tajomstvom. Počína sa z lásky, rastie v tme, nerozpráva, nedýcha, neprijíma potravu ako my. Vo všetkých kultúrach túto nepatrnú, bezbrannú bytosť považujú za človeka, ktorého chránia, pripravujú mu priestor a podmienky. Keď uzrie svetlo sveta, tešia sa ako pri zázraku. Dieťa ešte nič nevie o živote a zjednotí celú rodinu. Ak na to máme, za dieťa sa poďakujeme, pokrstíme ho, zasvätíme, zapíšeme.

V októbri zverejnil americký Econ Journal Watch výsledky ankety medzi nositeľmi Nobelovej ceny za ekonómiu, zameranej na ich ideologické postoje v priebehu ich životov. Spomedzi 71 opýtaných až 51 povedalo, že časom sa ich politické postoje stali viac protrhovými a liberálnymi (v klasickom význame). Minulý týždeň sa na stránkach tohto časopisu objavila slovenská verzia tejto ankety, v ktorej figurovali traja mladí intelektuáli. Jeden z nich, Pavol Hardoš, je už od základnej školy mojím blízkym priateľom. Na rozdiel od nobelistov sa však ich pohľady za ostatných 10 rokov posunuli od silno trhovo-liberálnych k politickému stredu. „Určite mám (...) bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom,“ uviedol Rado Baťo, bývalý šéfredaktor Trendu.

Keď Steve Jobs v roku 1979 navštívil laboratórium Xerox Parc, kde vyvíjali počítač s grafickým systémom, vyrazilo mu to dych: „Mal som pocit, že to bola najlepšia vec, akú som v živote videl.“