Hymny majú zaujímavý život. Dá sa na nich pekne vidieť, čo dokážu detaily. Texty sú väčšinou tie šťastnejšie, aj keď, aj tu sa vie udiať všeličo. Neviem, čo by Janko Matúška povedal na maličkú zmenu, keď sa v tej našej zmenilo v prvej slohe „sa“ na „ich“. Týmto sa totiž zmysel druhej slohy úplne pootočil. Chceme zastaviť niečo, čo nás má prebrať. Áno, tvrdý spánok je úžasný, sám by som chcel byť často medveďom v zime, ale neviem, neviem, či to tak Janko myslel. S hudbou je to ešte zapeklitejšie.

Pred rokmi som bývala v starom radovom dome, v ktorom urobili byty pre nájomníkov. Vedľa mňa býval Holanďan, starší od mňa, rozvedený, so synom, ktorý ho cez víkendy chodieval navštevovať. Jedného zimného večera, keď syn oslavoval pätnáste narodeniny, ma pozval na polievku s madeirou. Pamätám sa, ako som so skríženými nohami sedela na dlážke pri kozube, na kolenách som mala položenú misku s polievkou a počas nášho rozhovoru som pozorovala hru tieňov na strope.

Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Programové vyhlásenie vlády neprinieslo žiadne prekvapenie. Je to program strany, ktorá verí v pokrok, riadený štátom. V poriadku, nech sa páči. Ale kde je, páni a dámy z ľavice, nejaký nápad?

Naša nastaršia vysokohorská chata leží asi dve minúty chôdze od frekventovanej Tatranskej magistrály medzi Hrebienkom a Skalnatou dolinou. Pre jej skromné rozmery sa nazýva skôr Rainerova útulňa.

Pozerám sa na svoje nepálske deti, ako spievajú, recitujú a tancujú na malom pódiu v reštaurácii v turistickej štvrti v Káthmandu. Vyobliekali sa do tradičných folklórnych šiat prevažne v červenej a zlatej farbe, dievčatá sa namaľovali, zobrali všetky tri gitary, čo máme v decáku, jeden tradičný bubon, zvaný Madal, a jeden obyčajný drevený stôl, na ktorý bubnujú asi štyria naraz. Naši dobrovoľníci hádam zo všetkých kútov sveta, ktorí prišli do Happy Home pomáhať, zorganizovali šou Happy Home has got talent, čím zabili dve muchy jednou ranou.

Kedysi slúžil telefón na telefonovanie a basta. Dnes sa s ním dá, chvalabohu, ešte stále aj telefonovať, ale medzitým sa zbavil svojej peknej krútenej šnúry a ľudia s ním robia všeličo. A premenovali ho na smartfón.

Aj keď nás delil rozdiel dvoch generácií a považoval som ho za barda či posledného aristokrata slovenskej fotografie, nemôžem nebyť osobný. Iba Karol Kállay a Martin Martinček z našich autorov pre mňa symbolizovali pohnuté osudy 20. storočia.