Iný kraj, iný mrav. Zatiaľ čo my si servírujeme večeru postupne po jednotlivých chodoch, inde si tých jedál doprajú viac, ibaže v menších množstvách a podávajú ich naraz v malých mištičkách. Kochajú sa v tom

Česko je na tom rovnako ako Slovensko: po vstupe do NATO a EÚ mu dočasne došli sny. Nehovorí o reformách ani víziách. Len mu to – na rozdiel od redakcie .týždňa – nijako nevadí. Skúsim vysvetliť prečo.

Britský historik Keith Lowe, autor knihy Krutý kontinent, je presvedčený, že dejiny si treba pamätať, ale nie tak úporne, aby sme vnímali prítomnosť iba cez ich rámec. „Myslím, že znovu prežiť dejiny musia nielen tí, ktorí na ne zabudli, ale aj tí, ktorí sa z nich nevedia vymaniť.“

Šesťdesiatdva dní bojov pri Liptovskom Mikuláši v zime a na jar 1945 bolo po bojoch na Dukle druhou najväčšou bojovou akciou 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Sprevádzali ju tisíce obetí, urputná nemecká obrana a chybné rozhodnutia nášho velenia.

Aktivizácia odboja, nedostatok potravín, množiace sa krádeže a obavy z evakuácie. Takto nejako vyzeralo Slovensko pár týždňov pred koncom vojny. Napriek tomu bol v krajine relatívny pokoj.

Varoufakis pod paľbou Dňa 30. apríla sa v Bruseli začalo nové kolo rozhovorov medzi Gréckom a jeho veriteľmi. Rokovania sú kľúčové pre to, aby Gréci dostali úver v hodnote 7,2 miliardy eur. Popri gréckom tíme sa na nich zúčastnili odborníci z Európskej komisie, Európskej centrálnej banky, Medzinárodného menového fondu a Európskeho mechanizmu stability.

Minulosť je v móde. Nálepka retro dnes dokáže predávať aj tie najväčšie bizarnosti. Akoby mýtus zlatého veku naozaj platil. Bolo lepšie. Filmy boli lepšie, knihy, videohry, komiksy, móda, bicykle, tenisky, hodinky, všetko bolo lepšie. Dizajnéri sa vracajú k starým značkám, umelci vykrádajú staré témy a príbehy, ľudia túžia po starých ideáloch. Ako veľmi je to nebezpečné, to ani netreba pripomínať, čisté zlo je späť, zvlášť ak si uvedomíme, že skutočne sú tu pokusy, aby sa do módy vrátili rifle s plesňovým vzorom.

Prepáčte mi tú naivitu – ako človek, ktorý celý život narába so slovami, som si myslel, že ak sa názov nejakej spoločnosti končí na -stav, tak tá spoločnosť niečo stavia. A aby to niečo postavila, zamestnáva desiatky, stovky kopáčov, bagristov, betonárov, lešenárov, murárov, montérov, žeriavnikov, skrátka stavebných robotníkov. V prípade Váhostavu som sa zmýlil. To bodré heslo Váhostav neváha, stavia, s ktorým spoločnosť napochodovala na stavenisko nášho prvotnopospolného kapitalizmu, znie dnes trochu inak, zato pravdivo: Váhostav nestavia, stavajú preň a zaň iní a Váhostav ich akurát privádza na mizinu. Na Slovensku sa tomu hovorí ozdravenie firmy.

Minulý piatok to boli dva roky, čo bol Jorge Mario Bergoglio zvolený za pápeža Františka. Podarilo sa mu nanovo oživiť pápežský úrad, ani nie tak magistériom, ako vlastným príkladom. Jeho dosah na ľudí, ktorí prepadli cez trhliny postmoderného života, sa dotkol tých, ktorým sa darí, aj skeptikov a zranených. Podarilo sa mu predstaviť sviežu tvár katolicizmu a otvoriť nové možnosti pre misiu cirkvi. František je po celom svete v médiách, a keď sa hovorí o pápežovi, hovorí sa aj o cirkvi a evanjeliu.

„Dnes v noci nám to jaksi nešlo, / a tak mi Anča vraví k ránu: / „Počúvaj, tatko, miesto sexu / založme radšej novú stranu. Stranu má Jožo, Paľo, Béla, / či sme my horší ako oni? / Ty budeš výkonný podpredseda, /aj keď si zväčša nevýkonný. // O strana mia! / Únia, Aliancia... / Každý tú svoju vzýva. / Volič sa díva a zíva. / Ó, ako chutí / moc vo vlastnom hnutí! / Tomu sa na Slovensku / hovorí alternatíva.“