Túto recenziu mal pôvodne písať Juraj Kušnierik. Váhal, či si vybrať Ecovo Nulté číslo, alebo Houellebecqovo Podmanenie.

Je inštitúcia komisára pre deti, ktorá by mala vzniknúť na Slovensku, iba jeden veľký nezmysel? Aj s takýmito názormi sa stretávame v médiách. Dosť ma to prekvapuje.

Priatelia Juraja Kušnierika sa s ním v sobotu popoludní prišli rozlúčiť do modlitebne Cirkvi bratskej.

Branno-bezpečnostný výbor mal dnes rokovať o korupčnej kauze, za ktorú v Rakúsku vyšetrujú osobného priateľa Roberta Fica - nerokoval, lebo neprišlo dosť poslancov.

Mal som možnosť nahliadnuť do denníka Antona Srholca. Tieto zápisky ma inšpirovali na vytvorenie jeho portrétu. Projekt z ubytovne pre bezdomomcov nájdete aj v knihe Náš António.

Jurko, priatelia Ti prišli v sobotu večer zapáliť sviečku, nech tam hore vidíš, že sme Ťa mali radi.

Keby ste mali byť úplne úprimní: čo ste chceli v novembri 1989? Slobodné voľby? Ísť do Viedne? Biľaka a Štěpána za mrežami? Nebyť ako oni? Adidasky? Žiť podľa seba?

Časť našich úspor by mala mať peňažnú podobu. Peňažný zostatok je totiž vysokolikvidné aktívum, ktoré môžete kedykoľvek a bez straty hodnoty vymeniť za čokoľvek iné.

Drahý Juraj. Dnes máš s nami rozlúčku. Pozri sa naposledy, čo Ti tí mnohí ľudia, ktorí Ťa majú radi, napísali.

Ja by som si dovolil dnešnú úvahu na tému, ako asi máme rozprávať o Bohu.