Ak tento blog číta frustrovaný volič z Banskobystrického kraja, ktorý to chce o pár dní všetkým tam hore ukázať a voliť z protestu Mariana Kotlebu, prosím ho, aby to ešte raz zvážil a v sobotu radšej ostal doma.

O festivale AfroPunk, ktorý sa konal koncom augusta v Brooklyne píšem v najbližšom .týždni. Hudbu je však lepšie raz počuť ako o nej x-krát čítať. Takže príjemné počúvanie (a pozeranie).

Španielsko je tohto leta na tom raz zle, raz horšie. Byty, ktoré si už nikdy nikto nekúpi, civejú prázdnymi oknami do ulíc. Celá krajina prežíva smútok s pozostalými po obetiach železničného nešťastia v Santiagu. Politika a veľký biznis si navzájom umývajú špinavé ruky. A predsa ten ľudský faktor, ktorý stojí za mnohými omylmi a tragédiami, je stále dôvodom na nádej.

Bol to opäť raz zvláštny moment. Biely dym, Rím a svet čakal, pozeral sa na prázdny balkón a keď vyšiel ten neznámy muž, zavládlo prekvapenie. A ticho.

Prvý raz v dejinách /nielen Českej republiky ale i v dejinách Československa/ sa bude prezident zodpovedať z velezrady. Rozhodlo o tom v pondelok 38 českých senátorov. Komentátor Lidových novín a dopisovateľ .týždňa Luboš Palata komentuje toto prelomové rozhodnutie.

Jozef Ráž, Maťo Ďurinda, Peter Lipa a Július Kinček navštívili predsedu parlamentu a poslanca Smeru Brixiho: Chcú viac slovenskej hudby v rádiách.

Milí priatelia, prezývky sú perfektná vec. Tvoriť ich je zábava. Menej zábavné je, ak vám nejaká prischne. Raz mi na základnej škole niekto povedal Tučko Bombička a odvtedy si prezývky radšej vymýšľam sám. Veď aj tu som Pišta Vandal. Kedysi som knižky publikoval pod vlastným menom Štefan Chrappa a potom sa ma jeden čitateľ spýtal, prečo som si dal taký zvláštny pseudonym – „Chrappa“. Doma mi všetci hovoria Štefko (tvrdá výslovnosť je zákon malokarpatského západu).

Na veľké koncerty nechodím často. Jednak preto, že sú drahé a jednak preto, že sú veľké. Stáť za sto eur niekde v tlačenici a vidieť speváka iba na veľkoplošných obrazovkách nie je moja káva. Ale po rokoch som to opäť raz skúsila. Išlo omôjho obľúbenca. Najlacnejšie lístky na státie, vláčik do Viedne, predražené pivo a boli sme tam. Robbie Williams bol úžasný. Scéna bola vynikajúca, zvuk obstojný, tanečníci draví, atmosféra výborná. Hral svoj posledný swingový album a k hudbe mal všetko pedantne zladené.

Vládnu dnes na Slovensku tradičné biologické cykly, v rámci ktorých prichádza k obmenám približne raz za dvadsať rokov na základe generačných výmen? Alebo sa v nej uplatňujú ako v západnej civilizácii štvorročné cykly štruktúrovanej spoločnosti, ktoré platia v politike a pri všetkých samosprávnych mechanizmoch od verejnej správy cez vysoké školy po vedu? To nie je okrajová otázka, lebo rozhoduje o tom, či k výmenám dochádza podľa prírodného cyklu zrodu, rastu a zániku a celý systém opisuje kruh od juvenility po senilitu, alebo sa spoločnosť mení na základe sociálnej dynamiky a jej straty.

Týždeň má krásne staré fotky a ja vraj môžem písať o čom chcem, najlepšie o jazze. Len tak mimochodom: po osemdesiatom deviatom sme sa – vtedy hŕstka zakladateľov Slovenskej jazzovej spoločnosti – dohodli, že vymažeme zo slovenčiny slovo „džez”. Mali sme pocit, že keď už sme raz slobodní, tak môžeme rozhodovať aj o tom. Nekonzultovali sme to s Jazykovým ústavom a džez sme pochovali. No jazz na Slovensku žije ďalej.