Pred 60 rokmi zomrela vo väzení Emma Olbrichová. O jej životnom príbehu píše Veronika Lagová vo svojej knihe Smrť za mrežami. Pochádzala z desiatich detí z rakúsko-moravskej rodiny. Od svojich 13 rokov žila na Slovensku, na fare, kde sa ich rodina počas prvej svetovej vojny usadila. V čase druhej svetovej vojny zamerala Emma svoju pozornosť na prenasledovaných ľudí židovského pôvodu. Tým, ktorí sa ukrývali v Borskom Svätom Mikuláši a okolitých dedinách, nosila jedlo z fary. Zabezpečila tiež úkryt miestnemu lekárovi s manželkou a ich dcéru neskôr odviedla k svojej sestre do Cerovej, kde sa až do skončenia vojny skrývala.

Na prestížnej súťaži Czech Press Foto uspeli aj fotografi zo Slovenska. V kategórii Umenie získal 1. miesto Michal Burza z denníka Nový Čas. Na 2. mieste sa umiestnil Matúš Zajac z .týždňa s fotografiami zo zákulisia cirkusu. Tretie miesto v kategórii Reportáž s fotografiami z Južného Sudánu získal Martin Banžák.

Pevne verím, že toto je na dlhý čas posledný text, ktorý píšem o Planéte vedomostí. Keď som pred zhruba dvomi mesiacmi začal o tomto nepodarku diskutovať s pracovníkmi rezortu školstva, hovoril som, že plánovaných 12 miliónov eur (toto bola horná hranica ceny za celoplošnú licenciu Planéty) sa dá v školstve využiť určite oveľa lepšie, napríklad na zvýšenie platov učiteľov.

Ešte šťastie, že človek nikdy netuší, kde a kedy sa ho môžu dotknúť Umenie a Kultúra. Môže sa mu to pritrafiť celkom nevdojak, len tak, an pasán, ako vravia Francúzi (a to ani nemusí pasanovať naprieč Lotrinskom...). Dostali sme pred 1. júnom s manželkou pozvanie na malý koncert ku Dňu detí. Nepatrilo sa nejsť (aj pri nepretrhanej mrkve, bola sobota a čas začiatku 17.30), lebo veď 4/6 vystupujúcich boli naši ľudia. Ale v Múzeu Chorvátov na Slovensku, v Devínskej Novej Vsi, sme si potom naozaj v duchu blahoželali, že sme šli.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Po 7. februári je zrejmé, že Hobbesovho Leviathana, ktorý už nejaký čas pochoduje západnými inštitúciami, vidí na Slovensku len menšia časť občanov.

Aký je štát hospodár a vlastník v súvislosti s predraženými nákupmi v zdravotníctve, už vidí každý. Nikoho netrápi, že v kultúre sa deje presne to isté. Tíško a spokojne tu prežíva ten istý, socialistický kultúrny model, kde sa plytvá a korumpuje rovnakými miliónovými sumami. Z daní nás všetkých platíme kultúru ako jeden obrovský, betónový moloch, s ktorým si nikto netrúfa pohnúť. Od čias Novembra tu nebol jeden minister kultúry, ktorý by priniesol do financovania kultúry systémové zmeny. Nie občan, kultúru u nás robí výhradne štát a jeho úradník.

Ako chlapec som sa cestou z kostola zvykol zastaviť pri dome u krstných rodičov. Pomáhať pri betónovaní. Krstná mama mi vždy riekla: „Choď sa pekne prezliecť do pracovného a potom príď, lebo kto chce byť elegantný vždy, nie je nikdy.“ Myslím, že táto múdrosť platí aj pre iné aspekty života. Kto chce byť vždy pekný, tak jeho peknote neuveria ani v čase, keď by objektívne mala zažiariť. Kto býva permanentne kriticky rozdrapený, nikto ho nezapočuje vtedy, keď bude mať ako jediný pravdu.

Tento rok budem držať palce Ukrajincom, Františkovi a Projektu N. Obávať sa budem Islamského štátu a silného Putina, ale trochu aj nášho referenda.

Nahrávka a zverejnenie rozhovoru medzi Igorom M. a lídrom Siete je obrazom toho, kam až sa zosunula úroveň konania a vzťahov v našom verejnom priestore. A to hneď v troch rovinách.