Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.

Americké prezidentské voľby sú, samozrejme, zápasom medzi Barackom Obamom a Mittom Romneym, aspoň pokiaľ ide o mená, ktoré budú 6. novembra napísané na volebných lístkoch.

Cŕn, cŕn, cŕn.. medzinárodným hovorom, prichádzajúcim na Kubu, to trvá vždy večnosť. Akoby mali prekonať nejakú hustú atmosféru. Konečne niekto zdvihne. Je to niekto blízky, komu sa snažím dovolať a spýtať sa na reakcie na vymenovanie Miguela Diaz-Canela ako viceprezidenta Kuby.

Pred niekoľkými rokmi ma moje obchodné cesty zaviali do Salt Lake City, hlavného mesta amerického štátu Utah. Potreboval som tam kúpiť internetovú doménu, ktorej vlastníkom bol chiropraktik Matthew Roller. Pred odchodom ma niektorí moji kamaráti z Arizony varovali, že v Utahu je veľa mormónov. Mormóni sú čudní, veľmi čudní, bolo ich typické vyjadrenie. A mňa premkli isté obavy.

Reggae je u nás vo všeobecnosti považované za hudbu, ktorá symbolizuje pohodu, slnko, kososové orechy, marihuanu a pláž. No v skutočnosti ide o viac. Príbeh reggae je zároveň príbehom túžby Jamajčanov, dodnes zápasiacich so všetkými neduhmi tretieho sveta – chudobou, násilím a drogami.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Správa, že 10 ministrov zahraničných vecí už konštruuje návrh budúcej Európy, vyvolala dvojakú reakciu – tichý súhlas euronadšencov a odovzdanosť ostatných. Ide pritom o revolúciu.

K zvratom vo voľbách často dochádza v dôsledku ekonomického vývoja, najmä v krušných časoch. Keď je slabý rast a málo pracovných miest, voliči vyháňajú úradujúcich politikov – či už ide o španielsku ľavicu, francúzsku pravicu, alebo holandských centristov.