Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kód reggae

.peter Bálik .časopis .hudba

Reggae je u nás vo všeobecnosti považované za hudbu, ktorá symbolizuje pohodu, slnko, kososové orechy, marihuanu a pláž. No v skutočnosti ide o viac. Príbeh reggae je zároveň príbehom túžby Jamajčanov, dodnes zápasiacich so všetkými neduhmi tretieho sveta – chudobou, násilím a drogami.

Bratislava zažije tento týždeň veľký reggae sviatok. Na Zlatých pieskoch sa cez víkend uskutoční už piaty ročník festivalu Uprising, pomenovaného podľa jednej z posledných platní Boba Marleyho. Organizátorom nie vždy vyšlo počasie, dúfajme, že sa mu tento rok dážď na míle vyhne. Hlavnou hviezdou bude legendárny reggae hudobník Max Romeo, ktorý bol v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch dôležitou súčasťou bohatej jamajské scény. Jamajka si tento rok pripomína 50. výročie nezávislosti, no  keď ste hudobným fanúšikom, jej príbeh nemusíte poznať len z historických kníh, ale aj priamo z nahrávovk jamajských hudobníkov. Všetko, čo by ste chceli vedieť o tomto ostrove v Karibskom mori, nájdete tam.

.nežiaduce ticho
Na začiatku vzniku reggae hudby stáli veľké džezové orchestre, ktoré sa v päťdesiatych rokoch začali formovať aj na jamajskom ostrove. Na začiatku hrali len skladby z veľkého amerického spevníka, no postupne sa preorientovali na čierny soul. Živých hudobníkov  neskôr vystriedali soundsystémy, ktoré v tom čase boli čisto jamajskou špecialitou. Stačil jeden gramofón, veľké ozvučovacie debny, ktoré postavili uprostred ulice, vybralo sa vstupné a párty sa mohla začať. Obľuba týchto prvých dídžejov vznikla z túžby Jamajčanov pretancovať celú noc. Kapely, hrajúce najnovšie americké hity od Raya Charlesa alebo Fatsa Domina, predsa potrebovali pauzy na oddych a na jedlo, čo sa nepáčilo publiku. Nežiaduce ticho začali organizátori vypĺňať reprodukovanou hudbou.  Tá sa v Kingstovne rozšírila rýchlosťou blesku a hudobníci mali zrazu po džobe. Dídžeji sa stali miestnymi hudobnými kráľmi aj lokálnymi bosmi, kontrolujúcimi nielen hudbu, ale aj alkohol, presnejšie jamajský rum, ktorý sa na tancovačkách predával vo veľkých množstvách. Aby sa odlíšili od konkurencie, začali nahrávať aj vlastné single. Na začiatku išlo o prerábky amerických hitov, no miestnym hudobníkom hudba z USA príliš nepasovala a začali ju hrať po svojom. Z rhythm and blues tak vzniklo ska, ktoré na Jamajke zaznamenalo okamžitý úspech. Bolo to v približne v čase, keď v roku1962 Jamajka vyhlásila nezávislosť. Ska bolo hudbou chudoby, hralo sa výhradne v chudinských štvrtiach kingstonského downtownu, zatiaľ čo v uptowne sa smotánka stále držala obľúbeného džezu, swingu a orchestrov. Stávalo sa, že kingstonskí hudobníci hrali na oboch večierkoch, najpr pre bohatých a potom, v noci, sa presunuli do chudobnejších štvrtí, kde vyhrávali až do rána.
Nahrávanie pôvodnej jamajskej hudby ponúklo veľkú príležitosť miestnym skladateľom a hudobníkom. Tí sa každé ráno zhromažďovali pred legendárnym Štúdiom 1, produkujúcim najnovšie jamajské hity, aby svojimi pesničkami upútali miestnych nahrávacích bosov. Jedným z nich bol aj Bob Marley so skupinou The Wailers. Najväčšou hviezdou polovice šesťdesiatych rokov bola kapela The Skatelites, ktorých líder Don Drummond bol zároveň aj prvou obeťou z množstva známych hudobníkov. Istý čas  po tom, ako zavraždil svoju priateľku, zomrel za záhadných okolností vo väznici Belle Vue v Kingstowne.
Ska neskôr zmutovalo do novšej podoby, ktorú Jamajčania pomenovali rocksteady. To bolo založené na ľahkých popových pesničkách, ktoré mali domácich odpútať od útrap ťažkého a drsného sveta. Život na Jamajke bol po vyhlásení nezávislosti čoraz ťažší a ostrov postupne upadal do hlbokej hospodárskej recesie. Štátna správa na ostrove takmer nefungovala, getá začali ovládať gangstri, ktorí si hovorili Rude Boys. Tvrdej dobe sa začala prispôsobovať aj hudba, ktorá sa postupne uvoľňovala a spomaľovala, do popredia sa dostávali politické a spirituálne témy, vychádzajúce z hnutia rastafariánov, ktorí dlhé roky žili na okraji spoločnosti a boli považovaní za miestnych bláznov. No ich učenie o návrate do Afriky výrazne ovplyvnilo tamojších hudobníkov. Umelci ako U-Roy, ktorí dovtedy zabávali len ulice, sa odrazu ocitli na vrchole jamajskej hitparády. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa Bob Marley spolu s Wailers dostali po krídla producenta Lee „Scratcha“ Perryho. Ich spolupráca síce vydržala len osemnásť mesiacov, ale nakoniec priniesla skladby ako Soul Rebel alebo Sun Is Shining, znamenajúce radikálnu zmenu v Marleyho skladateľskom spirituálnom ťažení, ktoré trvalo až do jeho predčasnej smrti v roku 1981.

.koniec reggae?
V sedemdesiatych rokoch sa cez Veľkú Britániu dostala Marleyho hudba do celého sveta. No čím bolo reggae populárnejšie, tým viac trpeli Jamajčania doma, uväznení uprostred bojov medzi dvoma hlavnými politickými stranami, ktoré medzi sebou nebojovali argumentmi, ale puškami a samopalmi, zanechávajúcimi v uliciach Kingstownu stovky mŕtvych. Max Romeo, tohtoročná hviezda Uprisingu, musel z Jamajky utiecť na dlhých osemnásť rokov, pretože v predvolebnom boji podporil ľavičiarov, za čo mu hrozila smrť. Bob Marley sa pokúsil zastaviť násilie tým, že v roku 1976 zorganizoval benefičný koncert, no dva dni pred akciou jeho dom prepadli ozbrojení banditi. Len zázrakom nik nezomrel. Marley s prestrelenou rukou koncert nakoniec odohral, ale vedomý si ohrozenia života opustil Jamajku a presťahoval sa do núteného exilu v Londýne. Keď sa po dvoch rokoch vrátil, zorganizoval ďalší koncert, kde prinútil znepriatelených lídrov, aby si podali ruky. Tí tento ústretový krok zopakovali o tri roky neskôr na Marleyho pohrebe.
S jeho smrťou sa skončili aj zlaté časy reggae, aj keď je neuveriteľné, že taký malý ostrov dokázal so svojou hudbou tak veľa. Reggae sa medzitým rozšírilo do všetkých kútov zemegule, v Británii sa presadili UB 40, Aswad alebo Maxie Priest, ktorí nasávali ska a reggae  už v 60. rokoch z importovaných platní. Marleyho odkaz je dnes silno prítomný v Afrike, odkiaľ v minulosti vyšiel napríklad Alpha Blondie a očakáva sa, že z tohto čierneho kontinentu raz vzíde nová globálna hviezda. V osemdesiatych rokoch sa reggae dostalo aj do Československa, no dnes je u nás populárnejšie ska. Asi preto, že pravidelný rytmus „na druhú“ tak veľmi pripomína našu polku, ktorá, akoby povedal Braňo Jobus, tu bola odnepamäti, alebo možno ešte aj skôr.
Situácia na Jamajke sa medzičasom ustálila, no násilie z ulíc nevymizlo. V roku 1986 zabili Petra Tosha, Marleyho spolupútnika z Wailers, s ktorým napríklad napísal Get Up, Stand Up a presadil sa neskôr aj dvoma vydarenými nahrávkami Legalize It a Equal Rights. Tosha zabili miestni gangstri strelou do hlavy v jeho dome. Podobnou smrťou zomrel o rok neskôr aj bubeník  Carlton Barrett z Wailers. Reggae medzitým zmutovalo do ďalších štýlov – ragga, dancehallu alebo reggaetonu, ktoré mali pramálo spoločné s roots reggae, s ktorým na začiatku sedemdesiatych rokov prišiel Marley, Tosh, Bunny Wailer, Max Romeo, Burning Spear, Lee „Scratch“ Perry alebo neskôr Black Uhuru. Narastajúcemu vplyvu amerického rapu sa prispôsobila aj jamajská mládež, ktorá vo svojich skladbách vzýva luxus, násilie, sex a ich slová sú často namierené aj proti homosexuálom, čím si niektorí jamajskí speváci vyslúžili zákaz hrania vo Veľkej Británii. Jamajka dnes vôbec nie je tým bezproblémovým miestom na zemi, kde človek môže len tak spočinúť po slnečníkom pri mori a zapadajúcom slnku. Turistom sa vôbec neodporúča opustiť miesto areálu, ktorý je obohnaný vysokým múrom, chrániacim turistov pred zlodejmi, gangstrami a dokonca aj skorumpovanými policajtmi.  Takže, ako je možné, že zvyšok sveta považuje Jamajku, reggae alebo dredy rastafariánov za rajský symbol ? Je to len a len pre hudbu. V nej je zakódované všetko, čím si Jamajčania prešli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite