Tomáš Bella mal na starosti Sme.sk, potom spoluzakladal firmu NextBig a dnes sa podieľa na projekte, ktorý prinesie významnú zmenu pre čitateľov internetových vydaní slovenských novín a časopisov.

Málo chýbalo a mohol som teraz písať tento zápisník v hotelovej internetovej kaviarni v egyptskej Hurghade a nielen nadávať nad anglickou klávesnicou, ale aj trnúť, či ešte pôjde internet – a trnúť vôbec. Málo chýbalo a namiesto na hory, keďže mi táto zima pripadá nepríjemne dlhá, mrazivá a nesympatická, mohol som odletieť niekam, kde je teplo, more a slnko.

S Ľubou Heinzlovou ma zoznámil jeden náš spoločný priateľ s tým, že ju zaujíma film a že by možno mohla písať do .týždňa. Bol som skeptický. Ľuba totiž bola trochu divná. Málo komunikatívna, hoci zjavne veľmi inteligentná. A veľmi mladá. To je smrtiaca kombinácia, ktorej výsledkom bývajú nečitateľné, pseudo-odborné, bežným konzumentom (filmového) umenia pohŕdajúce litánie.

Vždy som bola zvláštne dieťa. Nevedela som sa hrať s rovesníkmi, nechápala som spoločenské konvencie, neznášala som zmeny, mala som svoje bizarné záujmy. Ľudia si moju odlišnosť vysvetľovali rôzne. Niektorí si mysleli, že sa na mne podpísala neprítomnosť otca, iní obviňovali moju mamu, že ma zle vychováva. Ako sa však ukázalo pred pár mesiacmi, v mojich dvadsiatich štyroch, všetci sa mýlili. Mám Aspergerov syndróm, vývojovú poruchu, ktorá sa prejavuje narušením v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti.

Slováci, ktorí ostávajú v Írsku, sa zhodnú na dvoch veciach: kríza, ktorá zasiahla Írsko, má negatívne, ale aj veľmi pozitívne účinky. Keltský tiger už bol vážne chorý.

Summit Európskej rady, ktorý mal namiesto terajšieho provizória gréko- a eurovalu nájsť trvalý mechanizmus riešenia dlhových kríz, sa skončil klasicky: Odkladom na december. Nedohodu nad kľúčovou otázkou, teda či bude treba „otvoriť“ Lisabonskú zmluvu, a ak áno, akými technikami, a najmä, čo má „otvorenie“ presne obsahovať, zakryli lídri novým poverením komisie van Rompuya (Task force), aby návrh vypracovala.

V januári 1990 som dovŕšil sedemnásť a ako veľa mladých mužov v tomto veku, aj ja som sa snažil nájsť pre svoj život zmysel. A tak som čítal, čítal a čítal. Bolo to v šťastnej dobe, keď u nás hromadne vychádzali preklady všetkého zaujímavého, čo komunizmus desaťročia zakazoval. A tak som mal veľa možností hľadať. Až som našiel východoázijské bojové umenia.

Zástancovia drastického zníženia emisií oxidu uhličitého dnes o klimatických zmenách hovoria oveľa menej než kedysi. Bojovníci za klímu zmenili prístup po kolapse kodanského summitu o klimatických zmenách vlani v decembri a po odhalení chýb v činnosti klimatickej komisie Organizácie spojených národov – a tiež v reakcii na silnejúci verejný skepticizmus a klesajúci záujem.

Minulý rok oslávila Univerzita Komenského 90. rokov od svojho vzniku. V tejto súvislosti sa na stránkach .týždňa rozvinula diskusia, prečo na pôde inštitúcie, ktorá by mala byť elitnou, tak často víťazí priemer. Je to v malej krajine, navyše zaťaženej desaťročiami komunizmom, nevyhnutnosť, alebo máme na to byť lepší? Aj o tom na pôde Univerzitného pastoračného centra v Bratislave diskutovali pred stovkami študentov hostia Štefana Hríba: prorektor Univerzity Komenského Peter Osuský, vysokoškolský učiteľ Ľubomír Tomáška a vysokoškolský učiteľ fyziky a redaktor .týždňa Martin Mojžiš.

Kde bolo, tam bolo, za horou s nápisom Hollywood žil jeden herec, ktorý mal všetko, o čom ľudia obyčajne len snívajú.